Mýlili sa komentátori aj analytici, arabskou zimou neboli krátkodobé úspechy islamsky orientovaných politických hnutí, arabskou zimou je víťazná kontrarevolúcia starých totalitných elít, niekde premaľovaná ružovými farbami „demokratických volieb“ a generačnou výmenou autokratov, inde podfarbená krvavým konfliktom.
Rusko potrebuje vzbudiť dojem, že na Blízkom východe je v úlohe mierotvorcu. Zatiaľ ukázalo iba to, že podobne ako USA dokáže vybombardovať slabšie vyzbrojeného nepriateľa „do doby kamennej".
Občianska vojna v Sýrii je pre penzionovaných arabských autokratov dôkazom, že spravili obrovskú chybu, keď ustúpili. Mali odolávať, aj za cenu vojnového konfliktu vo vlastnej krajine. Veď čo by sa stalo? Len to čo v Sýrii. Krajina je síce zničená, no aspoň sa bude dať kradnúť z medzinárodnej pomoci pri jej obnove.
Občania utrpeli obrovské škody, ale zahraničných kont s totalitným režimom spätej elity sa to netýka. Ubudlo obyvateľstva, no to je pri terajšom demografickom raste plus. A že je „medzinárodné spoločenstvo“ zhrozené? Nie celé, veľká časť aj európskej verejnosti tomuto vývoju tlieska. Nemálo je tých, čo sa z pádu Aleppa tešia. Toho dôkazom bude aj diskusia pod týmto článkom.
Bez ohľadu na zhrozenie tej druhej časti európskej verejnosti zničenie východného Aleppa nie je ničím výnimočným. Ruské vojská to už majú odskúšané napríklad v Groznom. No takisto majú odskúšané, že to nestačí. Nakoniec sa vždy musia s niekým dohodnúť.
Okrem toho Rusko potrebuje vzbudiť dojem, že na Blízkom východe je v úlohe mierotvorcu. Zatiaľ ukázalo iba to, že podobne ako USA dokáže vybombardovať slabšie vyzbrojeného nepriateľa „do doby kamennej“. Pateticky povedané, Rusko nebojuje iba proti povstalcom – rebelom – teroristom (nehodiace si škrtnite), bojuje aj o svoju povesť na Blízkom východe. Najmä v krajinách, ktorých vládcovia nemajú stopercentnú moc nad médiami, no radi by sa – vypočujúc verejnú mienku – priklonili k „velikému to dubisku“.
Žiaľ, táto verejná mienka sa nie a nie vrhnúť do ruskej náruče. A práve tú verejnosť musí Rusko presvedčiť. S víťazstvom opitými provládnymi milíciami a „interbrigadistami“ z Iránu a Libanonu za chrbtom sa však ťažko hrať na mierotvorcu.
To, že sa velenie ruských ozbrojených síl v Sýrii usiluje o to, aby ho nespájali s touto proasadovskou soldateskou, svedčí aj jeho úloha sprostredkovateľa pri evakuácii obyvateľstva zo zničenej časti Aleppa. Budúcnosť ukáže, do akej miery to bude snaha úspešná. Dávnejšia ruská „adopcia“ časti sýrskej nenásilnej protiasadovskej opozície (napr. Hnutia pluralitnej spoločnosti) napovedá, že Kremeľ hádam nejaký plán má.
Bohužiaľ/chvalabohu (nehodiace si opäť škrtnite), dobytím Aleppa sa vojna v Sýrii nekončí. Ako ukázal aj prípad Palmýry, o Dáiš sa Asadovo víťazstvo v Aleppe ani neobtrelo. Vojna bude pokračovať. Aleppo bolo jedným z posledných stredísk odporu umiernených rebelov (umiernených cieľmi, nie prostriedkami!) na západe Sýrie.
Radikálne organizácie typu bývalého Frontu Nusra netvorili väčšinu ozbrojencov vo východnom Aleppe. To sa však nedá povedať napríklad o Idlíbe. Dobytie Aleppa je aj odkazom ozbrojenej opozícii, že umiernenosť znamená porážku. Na druhej strane, čím menšia „umiernenosť“ povstalcov, tým väčšie propagandistické úspechy režimu.
Samozrejme, je to iba ďalšia „náhodná“ udalosť, ohnivko v reťazi nezamýšľaných dôsledkov dobre mienených, no zle zakončených činov. Začalo sa to mučením detí v Dar'á, pokračovalo streľbou do neozbrojených demonštrantov v Damasku paralelne s prepúšťaním terajších pohlavárov radikálnych skupín z väzníc a skončilo sa to občianskou vojnou.