Trumpova vláda, ktorú tvoria oligarchovia, vrcholoví manažéri a bývalí vysokopostavení vojenskí dôstojníci, ohlásila opatrenia, ktoré idú proti súčasným ekonomickým pravidlám, nenavrhla však nové. V podstate ide o vzdanie sa úlohy medzinárodného hegemóna.
Z ekonomického hľadiska je hegemonické postavenie USA narušené už dlhé roky. Americká ekonomika čelí obrovskému obchodnému deficitu a deficitu bežného účtu. Jej rast sa spoliehal na rozsiahly dovoz kapitálu. Takéto prvky neboli v prípade medzinárodného hegemóna nikdy prítomné. Z dôvodu štrukturálneho deficitu bežného účtu sa protekcionistická politika v prípade USA javí ako vhodná. Pre významné časti pracujúcej triedy môže byť takáto politika potenciálne prínosom. Trumpove ochranárske postoje preto oslovovali mnohých voličov z pracujúcej triedy v USA.
Ekonomické a sociálne dôsledky ochranných opatrení vo veľkej miere závisia od ich nastavenia a od doplnkových politík. V prípade Trumpa tieto politiky určite nebudú v prospech pracujúcich. Hoci možno pozorovať diskusie o potrebe priemyselnej obnovy, neexistuje zatiaľ ani len približný návrh priemyselnej politiky.
Na druhej strane, Trump a vrcholoví predstavitelia jeho vlády sú oveľa konkrétnejší, pokiaľ ide o budovanie ropovodov, infraštruktúry a opätovnú liberalizáciu finančného sektora. Tá sa zdá byť jednou z hlavných priorít Trumpovej vlády, v ktorej sú záujmy bankového sektora zastúpené viac ako dobre. Nová vláda chce zrušiť niektoré kľúčové opatrenia obmedzujúce finančné špekulácie, ktoré Obamova vláda zaviedla následkom globálnej finančnej krízy.
Navrhovaná deregulácia z krátkodobého hľadiska prinesie bankám dodatočné zisky, zároveň však opätovne zvýši zraniteľnosť amerického a medzinárodného finančného systému voči kríze. Trumpov ekonomický poradca z Goldman Sachs pripustil, že posilnenie konkurencieschopného postavenia amerických bánk je hlavným dôvodom deregulácie. Vo finančnom sektore vláda USA v skutočnosti radikalizuje globalizačné politiky.
Z iného pohľadu sa politika Trumpovej vlády zdá byť menej protekcionistickou, ako vyzerá pri prvom, povrchnom čítaní. Trump kritizuje najmä regionálne dohody o voľnom obchode, nie však dohody o voľnom obchode ako také. Namiesto regionálnych uprednostňuje bilaterálne dohody.
V rokovaniach o bilaterálnych dohodách by bola negociačná sila USA väčšia ako pri regionálnych alebo globálnych rokovaniach. Jeho dôraz na konkurenciu naznačuje, že cieľom zmien v obchodnej politike je dosiahnutie nielen vyvážených zahraničných účtov, ale pozitívnej obchodnej bilancie. Tým by získala americká obchodná politika neomerkantilistický nádych.
Trumpova vláda adresovala Číne a Nemecku zvlášť drsnú kritiku. Kurzové politiky týchto dvoch krajín boli stredobodom kritiky USA. Obe krajiny už po dlhé roky presadzovali neomerkantilistické stratégie. Čínska vláda sa začala prikláňať k stratégii zameranej viac na vnútorný trh s cieľom znížiť prílišné spoliehanie sa na export. Takáto reštrukturalizácia si však vyžaduje nejaký čas. V súlade so zmenenou ekonomickou stratégiou čínska vláda nedávno takpovediac zabránila znehodnoteniu čínskej meny, keďže v minulosti bola držaná pri podhodnotenom kurze, aby sa podporil export.
Podľa Ifo-Institut prebytok nemeckého exportu minulý rok prevýšil v absolútnych číslach čínsky prebytok. Nemecký prebytok bežného účtu od čias globálnej krízy postupne rástol. Minulý rok dosiahol astronomických 9 % HDP. Druhou stránkou neomerkantilistickej mince bol však nízky nárast miezd a skôr nízke (verejné) investície.
Dôraz EÚ na šetrenie a znižovanie domáceho dopytu, ktorý vehementne presadzovala nemecká vláda, viedol k zvyšovaniu prebytku bežného účtu a ukázal EÚ ako celku neomerkantilistický smer. Politika Európskej centrálnej banky viedla k znehodnoteniu eura, čo podporilo export z EÚ. Z pohľadu Nemecka je výmenný kurz eura jednoznačne podhodnotený. Z pohľadu južnej časti eurozóny však podhodnotený nie je. Americká kritika nemeckej politiky založená na princípe „ožobráč svojho suseda“ nie je celkom od veci.
Prvá výhrada obchodnej politiky Trumpovej vlády však nie je namierená na Nemecko alebo Čínu, ale na Mexiko. Pre Trumpa sa južný sused zdá byť ľahším cieľom. Tón voči Mexiku je agresívny, ponižujúci a (neo)kolonialistický. Trump opakovane vyhlásil, že chce na hranici USA a Mexika vybudovať múr, ktorý majú zaplatiť Mexičania, napríklad prostredníctvom vyšších ciel na mexický vývoz do USA. Toto nie je tón hegemóna, ale skôr bezprávneho „divokého západu“. Dáva tušiť, čo možno očakávať na iných frontoch a v iných regiónoch.
Existujú tu znepokojujúce paralely s medzivojnovými rokmi. Po prvej svetovej vojne sa dominantné veľmoci snažili o oživenie liberálno-globalistického ekonomického poriadku, ktorý predtým zlyhal. Veľká Británia chcela, no nebola schopná naďalej fungovať ako medzinárodný hegemón. V tom čase USA možno dokázali takto fungovať, nechceli však prebrať rolu nového medzinárodného hegemóna. Nasledovala veľká kríza v roku 1929 a rozpad medzinárodného poriadku.
Po globálnej kríze v rokoch 2007 – 2008 sa dominantné sily opäť usilovali o obnovenie zlyhávajúceho globalisticko-finančného kapitalizmu. USA začali byť čoraz menej schopné fungovať ako hegemón a s nástupom Trumpovej vlády ním už ani nechcú byť.
De facto sa vynára multipolárny svetový poriadok. Možno bude vyváženejší. Jeho fungovanie si však bude vyžadovať stratégiu spolupráce medzi hlavnými hráčmi. Trumpova vláda ohlásila nekooperatívny, agresívny kurz.