Vtedy, v roku 1918, bol konečne vyhlásený štát „národa československého“. Bez jeho existencie by napríklad Slováci, vystavení najagresívnejšej maďarizácii Zalitavska, už pravdepodobne ani neexistovali.
Pritom sa zdá, že zrod spoločného Československa, počiatku vlastnej štátnosti, neznamená pre väčšinu, najmä mladých, Čechov a Slovákov nič. Politici ten deň obyčajne chápu iba ako príležitosť na bezduché rituály a politikárčenie.
V súvislosti so zmiznutou svetovou značkou Czechoslovakia sa v súčasnosti akosi nepatrí, aby sa ktosi zmieňoval o tom, že jej protiústavný zánik stvoril dva vyslovene periférne štáty, ktoré sú rozhodnuté presadzovať svoje slabo reprezentované záujmy v zjednocujúcej sa Európe. V dynamicky sa meniacom svete po konci bipolarity.
Hoci sa nám to súčasní strážcovia mravnosti pokúšajú vyhovoriť, patriotizmus nie je hlúpe slovo. Pocit spolupatričnosti s rodnou krajinou alebo s vlastnými predkami je jednak celkom prirodzený a jednak sa oň môžeme aj opierať v širšom spoločenstve.
Hoci sa nám to súčasní strážcovia mravnosti pokúšajú vyhovoriť, patriotizmus nie je hlúpe slovo. Pocit spolupatričnosti s rodnou krajinou alebo s vlastnými predkami je jednak celkom prirodzený a jednak sa oň môžeme aj opierať v širšom spoločenstve.
Napríklad v Európskej únii, kam sme spolu vstúpili v roku 2004, nás dosiaľ, po pätnástich rokoch, oficiálne označujú za „nové členské krajiny“, za východnú Európu. Ruka v ruke s tým nám niekto pomerne pravidelne oznamuje, že sme zase „premeškali príležitosť mlčať“.
V rámci neskrývaného poručníkovania podstatne väčších hráčov neustále počúvame rady, že by sme mali prijať amébovité európske občianstvo. Podriadiť sa neosobným a často vyslovene zlyhávajúcim byrokratickým štruktúram, ktoré pôsobia na území „starých členských štátov“… V takomto kontexte môžeme dvojnásobne smutne sledovať, ako tristne sa končia prieskumy znalostí našich dejín a reálií.
Ako vyslovená rana kladivom do hlavy na niektorých nedávno zapôsobila televízna súťaž O najväčšieho Čecha, ktorá priniesla nečakané výsledky. Pravidlá tejto pôvodne britskej, no základným chápaním trochu absurdnej hry (vyskúšanej medzitým v mnohých iných krajinách) sa akoby vytrhli z kĺbov. Takpovediac vyšinuli sa z väzieb. Iba nesúhlas držiteľov jej licencie vtedy zabránil, aby v Českej republike vyhral úplný unikát – fiktívna postava Divadla Járy Cimrmana, ktorá systematicky znevažuje české vlastenectvo.
Ako sa meranie síl uberalo ďalej, bolo úplne podružné. Neostáva nič iné, než súhlasiť s názorom minulým režimom proskribovanej spisovateľky Evy Kantůrkovej: „Aký je to dôkaz hlbokých národných komplexov!“ Alebo sa tiež okrem obyčajného obranného zmyslu pre humor dá milosrdne dodať: Koľkokrát sa tu prepisovali oficiálne dejiny! Napokon, i tú poslednú revolúciu, hádam s výnimkou Poliakov, sme v strednej Európe tak dajako utrpeli zvonku.
V podstate sme si zvykli na hľadanie náhrad identity. Zdá sa preto jasné, kto by takú súťaž o najväčšieho mŕtveho velikána vyhral teraz. Bol by to nedávno zosnulý popový spevák Karel Gott. O ňom sa za normalizácie rozprávala pomerne výstižná anekdota, skoro aforizmus: „Na Gustáva Husáka sa bude spomínať len ako na nevýznamného politika v ére Karla Gotta.“
Akoby nie, Gott viac-menej stelesňoval atmosféru pseudokomunistického biedermeieru. Malomeštiacku pospolitosť, okolo ktorej sa všetko odohráva ukrutne rýchlo. Mení veci a ľudí unáhleným tempom. Pritom istoty za štvrtej priemyselnej revolúcie, počas miliónových migračných vĺn a konca „amerického mieru“, masívne ubúdajú. Taká spoločnosť je však veľmi zraniteľná. Ideálny materiál pre známy český muzikál Krysař.