Mali by sme vedieť, a denne si to pripomínať, že nie sme len adresátmi informácií. Sme tiež tovarom, ktorý je predávaný. Predovšetkým, no nielen, zadávateľom reklám. Médiá a sociálne siete nám predávajú informácie. No v ďalšom balíčku „predávajú“ nás.
Český mediálny teoretik Jan Jirák v rozhovore s Luciou Výbornou pripomenul, že „z informácií sa stal výhodný tovar, o ktorý sa vedú obchodné vojny. Sú strategickou surovinou, kvôli ktorej sa zvádzajú politické sváry, dokonca, do istej miery aj reálne, fyzické boje. Kedysi sa bojovalo o nerastné bohatstvo, kto bude ovládať ktorú surovinu. Dnes sa tieto boje preniesli do globálneho priestoru a vedú sa o informácie.“
Čakajú nás dôležité debaty o regulácii internetu. Sú nevyhnutné. Rovnako pred nami stojí nutnosť riešenia mnohých otázok v mediálnej oblasti. Cenzúra či zakazovanie médií sú príliš vážne otázky, než aby sme ich robili „iba“ politicky. Propagandisticky. A účelovo. Bez odbornej diskusie. Nemali by sme si počínať ako slon v porceláne. Mali by sme vedieť, že na svete sú aj iné slony. A iné blchy. Ale dupeme. Kto bude dupať zajtra? Úprimne sa toho bojím. Tie „možnosti“ boja im dávame do rúk my. Práve teraz.
Až príliš sa začíname podobať na tých, ktorých vehementne kritizujeme. Argumentujeme „dobrým úmyslom“. História ich pozná mnoho. Dobrých úmyslov, ktoré sa skončili veľmi zle.
Zakazovanie médií v globalizovanom svete je niečo, čomu sa vysmievame u Vladimira Putina. No rovnako smiešne a neúčinné zostáva aj v našich podmienkach. Dezinformátorov to nijako nezastaví. Naopak, ešte viac zradikalizuje. A zmobilizuje. Stačia im dva kliky na internete a sú zas tam, kde chcú byť. Treba preto hľadať iné, účinnejšie a právne čisté riešenia, ktoré sa v budúcnosti neobrátia proti nám. Jedným z dôležitých prostriedkov zostáva mediálna gramotnosť, no najmä schopnosť a ochota relevantných médií nevytesňovať témy, ktoré sa následne stanú predmetom „alternatívy“ s jej vlastným „naratívom“. „Nevhodné“ témy musia vymiznúť zo slovníka médií, ktorých cieľom je informovať.
Zakazovanie médií v globalizovanom svete je niečo, čomu sa vysmievame u Vladimira Putina. No rovnako smiešne a neúčinné zostáva aj v našich podmienkach. Dezinformátorov to nijako nezastaví. Naopak, ešte viac zradikalizuje. A zmobilizuje.
Akokoľvek sofistikovane nazývame zakazovanie médií, zostáva cenzúrou. Plazí sa všade okolo. Cenzúra. Autocenzúra. Strach. Absencia pestrosti a dialógu začína byť diagnózou demokracie. Tá sa pre nemalú časť spoločnosti stáva neznesiteľnou a odpudzujúcou. Bez dialógu a podpory pestrosti, prioritne s tými, s ktorými nesúhlasíme, je v ohrození. A my spolu s ňou.
Sloboda slova zostáva jej najväčšou devízou. „Zásah proti fake news je zásahom, ktorý oslabuje princíp slobody prejavu. Zabudli sme, že to bola pre nás svojho času taká významná hodnota,“ provokatívne upozorňuje profesor Jan Jirák. V rozhovore s Pavlom Štruncom z roku 2019 označuje samotné slovo za súčasť propagandistického a politického boja.
Novinárska obec by mala preto s ním podľa Jiráka pracovať veľmi opatrne.
„Za fake news bývajú označované skutočne nepravdivé správy, ďalej správy, ktoré sú možno pravdivé a možno nie sú pravdivé, ale slúžia nejakému účelu, čiže sú manipulatívne. Sú použité v nejakom okamžiku, pretože sa to hodí. A potom, bohužiaľ, za fake news bývajú označované správy, ktoré sú proste niekomu nepohodlné. Túto tretiu skupinu by sme mali byť schopní z toho vylúčiť.“
Pokiaľ má zostať demokracia demokraciou, nesmie rezignovať na dve veci. Pestrosť a dialóg. A to aj za cenu nášho opačného názoru. Ako vravel Voltaire: „Nesúhlasím s jediným slovom, ktoré hovoríte, ale vždy budem brániť, aby ste ho mohli povedať.“
Totalita médií, jeden správny názor, jediný správny spôsob uvažovania, začínajú vyčerpávať. Znovu raz by nám stačili jedny noviny. A to je pre demokraciu a demokratov tá najhoršia správa. Horšia ako absencia kritického myslenia naprieč spoločnosťou.