Okrem jedinej, bohužiaľ, podstatnej. V rámci reforiem boli v Pobaltsku zavedené pevné kurzy domácich mien oproti cudzím tvrdým menám. V Lotyšsku fungovala od roku 1994 pevná väzba miestnej meny (latu) na SDR, čo je zúčtovacia jednotka MMF zložená zo štyroch hlavných svetových mien. V januári 2004 bola väzba na SDR vymenená za väzbu na euro.
Vo vtedajšom vyhlásení lotyšskej centrálnej banky, ktorá stále ešte visí na stránkach www.bank.lv, sa uvádza:
„Malo by byť zrejmé, že rozhodnutie zmeniť väzbu latu zo SDR na euro teraz, keď Lotyšsko vstúpilo do EÚ, pravdepodobne nespôsobí nijaké problémy a je v súlade s dlhodobými trendmi a potrebami lotyšskej ekonomiky. (…) Takáto trvalá a dôveryhodná väzba obmedzuje neistotu, eliminuje menové riziko a poskytuje podnikom zdravý základ na plánovanie a tvorbu cien. Stimuluje medzinárodné investície a medzinárodný obchod, čo je zvlášť dôležité pre konkurencieschopnosť malej otvorenej ekonomiky, akou je Lotyšsko.“
Lotyšskí centrálni bankári nepripustili ani tieň pochybností, čo sa týka menového režimu, na ktorý v roku 2000 doplatila Argentína, v roku 1998 Rusko, v roku 1997 celá plejáda ekonomík: Thajsko, Malajzia, Kórea, Filipíny, Česká republika… Pevná menová kotva má tú „necnosť“, že zbavuje centrálnu banku možnosti kontroly nad objemom peňazí v ekonomike. Pokiaľ objem peňazí iba rastie, málokomu to prekáža. Aspoň zo začiatku.
V istom bode však prílev investícií a tvorba úverov vyvolávajú vysokú infláciu. Tá spôsobí stratu konkurencieschopnosti. To sa prejaví hlbokým deficitom zahraničného obchodu. Nasleduje spomalenie tvorby úverov, spomalenie ekonomiky, hospodárska recesia. A v dôsledku výpadku daňových príjmov často aj kríza verejných financií.
Niekoľko čísiel. Inflácia spotrebiteľských cien sa počas rokov 2007 – 2008 pohybovala medzi 7 až 10 percentami. Ale mzdová úroveň vzrástla za rovnaké obdobie o 50,7 percenta! Mzdy vo verejnom sektore rástli dokonca o veľkorysých 60,6 percenta. Úverová inflácia: od zavedenia väzby na euro do začiatku krízy v októbri 2008 vzrástol objem podnikateľských úverov o 143 percent, objem hypoték dokonca o 448 percent.
Realitní špekulanti sa radovali z explozívneho rastu cien nehnuteľností. Nie nadlho.
Cenová, mzdová i úverová inflácia nie sú tlmené fixným menovým režimom: naopak, je ním spôsobená. Inflačný vývoj pobaltského typu nemôže viesť inam, ako k veľmi ťažkej makroekonomickej nerovnováhe, podobne ako v Argentíne či v prípade ázijskej krízy.
Fixácia na SDR a neskôr na euro priniesla Lotyšsku stratu cenovej konkurencieschopnosti, hypotekárnu bublinu a jej prasknutie, vysoké zadlženie a následnú vlnu platobných neschopností. Jedným z mála dostupných zamestnaní je momentálne miesto v ochranke strážiacej objekty zhabané bankami ako prepadnuté zálohy.
Veľkým paradoxom sú verejné financie. Pobaltské štáty bývali príkladom rozpočtovej striedmosti. Lotyšský štátny dlh dosahoval v roku 2008 iba 17 percent HDP. Pobaltská kríza nie je krízou verejných financií, ale krízou menového režimu. Neistota, riziko, chorobné úverové bujnenie – to všetko priniesla Lotyšsku snaha o dosiahnutie stability za každú cenu.
„Lotyšsko sa stane plnoprávnym členom EÚ, len čo splní svoj záväzok prijať euro. (…) Podľa predbežného plánu schváleného lotyšskou vládou (v roku 2003) sa tak môže stať v roku 2008.“ Tieto slová ešte stále „visia“ na stránkach lotyšskej centrálnej banky ako varovanie pred dôsledkami neopodstatnenej eurohorlivosti.