Krok od nukleárneho útoku

V piatok sa začína výročie trinástich najnebezpečnejších dní pre ľudstvo - alebo takzvanej kubánskej krízy. Len málo ľudí, ktorí dnes nie sú v dôchodku, si môže túto krízu pamätať, ale ponaučenia z nej sú mimoriadne relevantné dodnes.

16.10.2009 19:49
debata

Uplynulo presne štyridsaťsedem rokov odo dňa, keď sa americký prezident John Kennedy dozvedel o raketách, ktoré na Kubu prepravoval Sovietsky zväz. Jeho vojenský štáb navrhoval okamžité bombardovanie základní na Kube, aj keď bolo jasné, že všetky rakety sa zničiť nedali (technológie vtedy neboli dostatočne presné). Politickí poradcovia ho presviedčali, že musí zaútočiť, lebo už o mesiac sa mali konať voľby. Demokrati by určite utrpeli straty, ak by prezident konal ako slaboch.

Dnes vieme, že na americký útok by Sovietsky zväz reagoval odpálením jadrových rakiet na USA. Amerika by odpovedala paľbou zo základní v západnej Európe a v Turecku. Po slede vzájomných jadrových úderov by sa nezničili len dve vtedajšie veľmoci, ale pravdepodobne by otrávenie vody a vzduchu zničilo život úplne všade. Preto nie je prehnané tvrdenie, že svet bol vtedy najbližšie k svojmu koncu.

Kennedy namiesto agresie zvolil blokádu Kuby. Presun vojenského príslušenstva bol zastavený, ale preprava iných tovarov (paliva a jedla) zostala povolená. Blokádu nazval „karanténa,“ aby nebola interpretovaná ako príprava na boj. Jeho prístup ku kríze by dnes mali povinne študovať nielen politici a diplomati, ale aj tvorcovia ekonomickej politiky. Vtedy ukázal, že rozumná, kompromisná cesta sa dá nájsť aj vtedy, keď všetci tvrdia opak.

Dejiny tiež ukazujú, že niekedy môže byť životne dôležité zvoliť si lídrov, ktorí si nepotrebujú dokazovať vlastnú odvahu a mužnosť. Kennedy svoju drsnosť v prezidentskej stoličke predvádzať nemusel – počas druhej svetovej vojny velil delovej vojenskej lodi v južnom Pacifiku, vedel, aké je to stratiť členov vlastnej posádky a bol si vedomý skutočnej ceny vojenského konfliktu.

Barack Obama, na rozdiel od svojho predchodcu, neignoruje Irán a je ochotný s ním rokovať a často za to počúva, aký je mäkký. Kým sa nezmení nehybnosť inštitúcii ako OSN, NATO a EÚ (tá posledná sa našťastie prebúdza a NATO o reforme aspoň rozmýšľa), jeho ochota komunikovať a konať zdvorilo je povzbudzujúca. Nobelovu cenu za mier by si skôr posmrtne zaslúžil Kennedy, ale Obama zatiaľ kráča správnym smerom.

debata chyba