Veľa, preveľa by sa dalo napísať o Jarkinej odbornej vášni a výsledkoch. Počas celej svojej (viac než štyridsaťročnej) praxe bola totiž aj mimoriadne pracovitá, neúnavne dôsledná, vždy otvorená novým vedomostiam, prístupom, impulzom.
Aká však bola v každodennej skutočnosti? Čo o nej treba povedať tým, ktorí si ju pamätajú, aj tým, ktorí na ňu nemajú zabudnúť ? Naša Jarka bola – a bezpochyby do svojich posledných chvíľ ostala – výnimočným človekom. Nespomínam si, že by ju niekedy niekto nazval, oslovil inak než Jarka. Bola súčasne plachá i odvážna, hrdá a nezlomná zároveň. Zbožňovala diskutovať, zanietene oponovať, argumentovať až do vyčerpania „protivníka“ či „protivníčky“.
Naša Jarka bola výnimočným človekom: bezkonkurenčná expertka na problematiku rodiny, demografického vývoja, chudoby, marginalizovaných rómskych komunít, starnutia populácie…
Milovala slnko, oceán, moria (špeciálne tie grécke), celoživotne ju fascinovalo filmové aj výtvarné umenie a knihy. Knihy, knihy, knihy – predovšetkým! Napriek problémom so zrakom prakticky stále držala pred očami knihu alebo noviny. Apropo noviny. Roky som každé ráno z okna našej spoločnej kancelárie vídavala ten istý obraz: Jarka pomaly, z nohy na nohu kráča do práce z autobusovej zastávky, pod pazuchou si nesie všetky čerstvé denníky, ktoré aktuálne vychádzajú, a obvykle práve Pravdu študuje už za chôdze. Vtedy nehľadí na cestu, nevidí, nepočuje nič navôkol, najprv musí aspoň narýchlo prebehnúť, čo je nové doma i vo svete. A keď vystúpi na naše prvé poschodie, už má prečítané, už je „naštartovaná“, už sa to začína…
Najdôležitejšou esenciou Jarkinho bytia sa však stalo materstvo. Vytúžení synovia Samuel a Gabriel boli zmyslom jej života, doslova jej vesmírom. Ako mamu a neskôr babičku štyroch krásnych chlapcov ju charakterizovalo jediné slovo – obetavosť. Tá jej napokon bola vlastná vo vzťahu ku všetkým ľuďom dobrej vôle. Nemožno nespomenúť Jarkinu konštantnú vernosť a lásku k rodnej Skalici, rodičovskému domu, súrodencom a ich deťom. Bola kotvou a srdcom pre široké príbuzenstvo a nebojím sa povedať, že aj pre „rodinu voľbou”, teda všetkých priateľov, priateľky, ktorí/é sme si vďačne užívali priazeň a pozornosť veľkej, dobrej a statočnej ŽENY. Ženy, ktorá stelesňuje, že materské a feministické, vlastenecké a globálne, zemité a duchovné, pokorné a odbojné, nežné a silné môže koexistovať v jedinej ľudskej bytosti v nádhernom neprotirečivom súlade.
Milá Jarka, musím Ti dôverne povedať, že sme sa s Tebou rozlúčili dôstojne. Na poslednú cestu Ti zaspievali Tvoji milovaní Karel Kryl a Peter Cmorík, Samozrejme, inak by to ani nemohlo byť. Zaznel list od pani prezidentky a viem celkom iste, že práve to by sa Ti nesmierne, asi najviac, rátalo. V ten istý večer sme si Ťa v našom obvyklom kruhu uctili vo Verne. Tvoje miesto tentoraz ostalo prázdne, čaša frankovky nedopitá. Drahá Jarka, odpočívaj v pokoji. Veľmi, veľmi nám chýbaš a navždy budeš chýbať. Nech Ti je ľahká slovenská zem a slnko večné nech Ti svieti. Počkaj na nás, prosím, tam, kde si a kdekoľvek budeš. Ľúbime Ťa.