Vytvorili „švajčiarske“, „sociálne“ alebo „slušné“ Slovensko. Špecifickou disciplínou inštalovania neschopných, aby nám (im) vládli, je opätovná voľba tých, ktorí už raz ukázali, že nie sú schopní „ovládať“ ani seba. Takto reinkarnované politické mŕtvoly sú znakom spoločenskej a systémovej erózie. Postdemokratické zombie.
Andrej Danko, výnimočný politik
Svojou úprimnou vierou vo vlastnú výnimočnosť, ktorá sa dokonale snúbi s hlúposťou, medzi nimi vyniká Andrej Danko – generátor náhodných slov a zbytočných kríz. Andrej Danko, presvedčený o tom, že je zručný v umení politiky. Miluje šach. Súčasne sa cíti byť nedocenený. Bol to predsa on, kto „zjednotil“ národné sily, čo sa dovtedy nikomu nepodarilo – ani Robertovi Ficovi. Bol to on, kto chcel vždy nezištne pomáhať. Je presvedčený o tom, že médiá sú ten najlepší prostriedok šírenia „myšlienok“ a stmeľovania koalície. Zrejme aj preto sa rozhodol absolvovať novoročné mediálne turné. A vyzeralo to ako vždy, keď prehovorí Andrej Danko.
Začal ho v „mediálnom dome“ Penty. Tu vyložil „karty na stôl“, ukázal svoju pravú tvár a pochválil sa, že si v miestnej kantíne objednal síce „nenárodné“ menu, zato s tatárskou omáčkou. Priznal, že „zbiera“ podpisy na prezidentskú kampaň, súc vlastne ani nechce byť prezidentom. Objasnil, že médiá budú všetkých kandidátov za prezidenta „doslova vyzliekať donaha“. Posťažoval sa, že má nehodného koaličného partnera. Zaútočil na jeho súkromie, verejne sa dožadoval „úplatku“ za svoju podporu (tým myslíme podporu voličov SNS) a posťažoval si, ako si ho nik neváži. Výnimočný politik, potvrdzujúci, že si volíme naozaj tých „najneschopnejších spomedzi nás“.
Potom prišla druhá (a neskôr tretia a štvrtá) šanca „doslova“ sa vyrozprávať. Azda s cieľom dokázať sebe, že som tým politikom, ktorý rozhodne nepovalí súčasnú vládnu koalíciu, a ukázať nám (a politickej konkurencii), ako sa to robí, keď sa podkopáva dôvera v koalíciu. Útočením na koaličných partnerov. Prípadne zbavovaním sa zodpovednosti za konanie vládnej koalície. „Ja nie som zodpovedný za vládu, ani za riadenie parlamentu,“ opakoval.
Pellegrini, Pellegrini a zas len Pellegrini
Už to skoro vyzerá ako posadnutosť. Všade, kde sa dá, spochybňuje morálnu integritu Petra Pellegriniho. Útočí na jeho súkromie. Snaží sa ho vykresliť ako politika, ktorý neustále zavádza verejnosť, zrádza koaličných partnerov – „ja som Fica nikdy nezradil a vyprosím si slová od Pellegriniho“ a rozbíja koalíciu. Podľa Danka „Pellegrini chce opäť so všetkými vybabrať. Je nespokojný, že nie je premiér“. Vraj nechce byť koaličným kandidátom (to by sa, samozrejme, stalo iba za predpokladu, že sa otvorí koaličná zmluva), a preto s určitosťou neuspeje. Čo bude, pochopiteľne, jeho vina a zodpovednosť. Ľstivosť, resp. zradnosť Pellegriniho vníma aj v kontexte toho, čo sa stalo v roku 1994 Vladimírovi Mečiarovi. „Bojím sa, aby to nedopadlo ako u Kováča, ktorý sa vtieral Mečiarovi a potom otočil,“ konštatoval Danko. Pellegrini je stredobodom Dankovej „prezidentskej kampane“.
Zrážka so semaforom odhalila podstatu osobnosti Andreja Danka. Malého človeka, ukazujúceho aroganciu neschopnosti. Andrej Danko sa správa presne tak, ako Matovičovi „obyčajní“.
Na druhej strane presviedča verejnosť, že je iný. Podľa vlastných slov pevne stojí za Ficom a nikdy ho nezradí. To mu nebráni spochybňovať jeho autoritu. Tvrdí, že najlepším prezidentom by bol Robert Fico. Lenže „Fico trpí na to, že ho jeho okolie deptá, že ho ľudia nezvolia za prezidenta“. Podľa „stratéga politiky“ to nie je pravda. „Fico je dozretý a môže byť prezidentom,“ dodáva. Čo neplatí o Pellegrinim. „Nie je dozretý, aby spĺňal kresťanské, sociálne a národné kritériá a v tom ja vidím problém.“
Fico, dozretý národný socialista, je nesuverénny. Pellegrini, suverénne podvratný, je málo národne uvedomelý. Čo s takou dilemou?
Zrážka so semaforom a arogancia neschopného
Dilemu nemá v politike obmedzovania demokracie, okliešťovaní verejnoprávnosti RTVS a tiež v ohýbaní práva v prospech „našich ľudí“. Štvrtková noc ukázala, že aj v prospech seba. Zrážka so semaforom odhalila podstatu osobnosti Andreja Danka. Malého človeka, ukazujúceho aroganciu neschopnosti. Andrej Danko sa správa presne tak, ako Matovičovi „obyčajní“. Do dôsledkov aplikuje slová Pavla Pašku – vyhraj voľby, môžeš všetko. On a jeho strana by mali mať vlastné ministerstvo. Veď inak im ostali len „ohlodané kosti“. A ak by to malo znamenať priveľa ministerstiev? Nevadí! Zrušme ministerstvo zahraničných vecí, veď „je to také komunistické ministerstvo, ktoré nič nezarobí“. Iba podporuje Globsec a Sorosa. Načo je nám také ministerstvo?
Trafiky (a Tabák), deštrukcia systému, „hranie šachu s holubom“, toto sú charakteristické znaky toho, že nám začínajú vládnuť tí najneschopnejší z nás. Znaky postdemokratickej idiokracie.
Názory externých prispievateľov nemusia vyjadrovať názor redakcie.