Zánik federácie bol jedným z krokov, ktorý slovenskú spoločnosť rozdelil na dva tábory, medzi ktorými prakticky absentoval dialóg. To ovplyvnilo aj postoj jej značnej časti k samotnej ústave. Dôsledkom vtedajších konfliktov je, že ešte aj v súčasnosti má značná časť slovenskej politickej reprezentácie prinajmenšom zdržanlivý postoj k oslavám dňa jej vzniku. Súvisí to aj s tým, že v krátkom čase po jej prijatí sa začali v správaní vtedajšej vládnej garnitúry na čele s niekoľkonásobným premiérom Vladimírom Mečiarom (1990¤-¤1991, 1992¤–¤1994 a 1994¤-¤1998) prejavovať autoritárske tendencie a Slovensko sa ocitlo na prahu medzinárodnej izolácie, keď v roku 1997 nebolo, na rozdiel od svojich vyšehradských susedov Česka, Poľska a Maďarska, prizvané na rokovania o vstupe do NATO a EÚ. Napriek tomu, že v postmečiarovskej ére niekoľkokrát (v roku 1998 a 2020) vznikli koalície s ústavnou väčšinou, dokázali presadiť iba zmeny niektorých čiastkových ustanovení, ale nedokázali nájsť zhodu na prijatie ústavy novej, ktorá by platnú Ústavu SR nahradila.
Ústava každej krajiny je nielen správou o spoločnosti v čase jej prijatia a o jej tvorcoch, teda momentálne vládnucich politických elitách, ale stelesňuje aj históriu krajiny a projektuje jej budúcnosť. Podľa filozofa Edmunda Burkea predstavuje zmes politických ašpirácií a záväzkov, vyjadrujúcich národnú minulosť, ako aj odhodlanie túto minulosť prekročiť. Ústava takisto definuje podobu a hranice politického národa, na reprezentáciu ktorého si nárokuje. Identifikuje, kto doň patrí a kto už nie.
Hoci vznik samostatného Slovenska predstavuje rozchod s česko-slovenskou štátnosťou, zároveň si ústavy oboch nástupníckych štátov bývalej ČSFR ponechali viaceré elementy, ktorými na jej ústavnoprávnu tradíciu nadväzujú. Slovenskú ústavu možno zmeniť trojpätinovou väčšinou, explicitne nedefinuje žiadne prvky, ktoré nesmú zostať zmenené. Napriek tomu však za jej materiálne jadro možno označiť ustanovenia týkajúce sa ľudských práv a charakteru SR ako demokratického a národného štátu. Ústava SR už v čase jej prijatia obsahovala ustanovenia umožňujúce Slovensku vstúpiť do štátneho zväzku s inými štátmi, bolo ich však nutné pred vstupom do EÚ posilniť. Transnacionálnym elementom je začlenenie Listiny základných práv a slobôd do ústavy. Uznanie nadradenosti medzinárodného práva nad domácim však pred veľkou novelou Ústavy SR v roku 2001 platilo iba v ľudskoprávnej dimenzii.
Tým Ústava SR pripomína španielsky model, prítomnosť etnocentrických prvkov zas nemecký model konštitucionalizmu. Pri formovaní politického systému SR sa viackrát prejavilo napätie medzi deklarovaným národným charakterom štátu, ktorý sa snažia jeho oficiálne dokumenty zdôrazňovať, a jeho reálnym multietnickým charakterom s vysokým zastúpením národnostných menšín (podľa sčítania obyvateľstva z roku 2011 sa k slovenskej národnosti prihlásilo 80,7 percenta obyvateľov).
Ústava SR kombinuje etnický princíp s občianskym. Napriek početným nedostatkom, ktoré sa prejavili počas 31 rokov jej platnosti, a častým novelizáciám je moderným dokumentom čerpajúcim z právnej tradície demokratických štátov západnej Európy i z demokratických tradícií Československej republiky.
Preambula ústavy SR definuje ako štátotvorného činiteľa „národ slovenský“, ktorý je chápaný ako monolitný kolektív, až na ďalšom mieste sú spomínaní príslušníci národnostných menšín a etnických skupín, ale už ako jednotlivci. Spoločne tieto dve rôzne entity vytvárajú „občanov Slovenska“. Pritom oproti pôvodnému návrhu bol etnický faktor vnesený do Ústavy SR dodatočne v procese jeho schvaľovania, preambula sa pôvodne mala začínať slovami „My občania Slovenskej republiky“. Táto veta preambuly Ústavy SR bola predmetom kritiky zo strany maďarských menšinových politikov, po roku 2011 však veľmi podobnú dikciu má aj Základný zákon Maďarska. Prejavom kontinuity so štátoprávnou tradíciou prvej ČSR je však odvolávanie sa na právo národov na sebaurčenie ako konštitutívny princíp slovenskej štátnosti, ktoré bolo prítomné aj v preambule Ústavnej listiny ČSR z roku 1920. V rozpore s československou štátoprávnou tradíciou po druhej svetovej vojne je ustanovenie, podľa ktorého štátnym jazykom SR je slovenský jazyk.
Pojem štátny jazyk v tejto súvislosti implikuje nielen dominanciu slovenského jazyka, ale aj jeho privilegované postavenie a osobitnú ochranu zo strany štátu. V tejto súvislosti Slovensko prevzalo politickú a štátoprávnu terminológiu Uhorska, v ktorom maďarčina mala postavenie „národného jazyka“. Používanie menšinových jazykov sa tak stalo predmetom sporov a konfliktov, čo viedlo k častým novelizáciám jazykovej legislatívy. Na druhej strane, Ústava SR, na rozdiel od ústav ostatných štátov V4 venuje veľkú pozornosť taxatívnemu definovaniu práv národnostných menšín a etnických skupín.
Ústava SR teda kombinuje etnický princíp s občianskym. Napriek početným nedostatkom, ktoré sa prejavili počas 31 rokov jej platnosti, a častým novelizáciám je moderným dokumentom čerpajúcim z právnej tradície demokratických štátov západnej Európy i z demokratických tradícií Československej republiky. Jej úpravy sú nielen dôsledkom turbulentného vývoja počas troch desaťročí a nových výziev, ale aj hlbokých konfliktov v slovenskej spoločnosti, ktoré sa neraz týkajú jej základného smerovania. Pripravenosť politických aktérov konať ak nie priamo v rozpore s platnou Ústavou SR, tak s jej duchom, zas svedčí o tom, že konštitucionálna dimenzia demokratickej konsolidácie bola relatívne ľahkým krokom, omnoho ťažšie je však dosiahnuť konsolidáciu demokracie na úrovni politickej reprezentácie, politického správania a občianskej spoločnosti. Súčasná Ústava SR je teda možno nedokonalá, je však základným právnym rámcom našej existencie a reflektuje naše dejiny i našu súčasnosť. Úcta k ústave je znakom našej demokratickej vyspelosti a aj preto by sme si mali výročie jej vzniku pravidelne pripomínať.