Preto majú štátne sviatky punc nekaždodennosti, výnimočnosti. Ich oslavy bývajú späté s určitými praktikami či až rituálmi, ktoré sa opakujú a ktoré sú príťažlivé. Účasť na oslavách je manifestáciou príslušnosti k spoločenstvu a štátu, stotožnenia sa s ním.
Štátne sviatky a ich pripomínanie sú vyjadrením tradícií, na ktorých sa štát budoval a udržiava sa. Sú príležitosťou manifestovať, že demokraticky zvolené štátne reprezentácie a politické elity sa zhodujú na rešpektovaní a rozvíjaní týchto tradícií. Oslavy štátnych sviatkov sú významným nástrojom udržiavania a upevňovania vnútornej súdržnosti spoločnosti a väzby medzi štátom, resp. štátnou reprezentáciou, a občanmi. Preto štátny sviatok, ak má byť hodný toho mena, má byť ľudový. Má byť spoločný, celého národa aj celej politickej reprezentácie. Jeho oslava má byť manifestáciou jednotného postoja k základnej štátnej tradícii, a teda aj k hodnotám našej samostatnej slovenskej štátnosti.
Rozbitá spoločnosť, rozbité oslavy
Ak sa pozrieme na ostatné oslavy SNP, vidíme, že takýto charakter nemali. Najvyšší ústavní činitelia sa dvakrát odtrhli od spoluobčanov, ale aj od politických strán. V predvečer výročia sa stretli na galavečere v štátnom divadle v Banskej Bystrici, kde predniesli prejavy iba pre médiá, nie priamo zhromaždeným spoluobčanom. Na druhý deň ráno položili vence k Pamätníku SNP, opäť bez prítomnosti predstaviteľov politických strán a verejnosti. Odvolávanie sa na bezpečnosť a na potrebu eliminovať eventuálne protesty účastníkov osláv proti ústavným činiteľom je na jednej strane dôkazom intenzity politických konfliktov na slovenskej politickej scéne, jednak priznaním štátnych orgánov, že neboli schopné organizačne zabezpečiť oslavy tak, aby mali štandardný demokratický priebeh.
Štátny sviatok, ak má byť hodný toho mena, má byť ľudový. Má byť spoločný, celého národa aj celej politickej reprezentácie. Jeho oslava má byť manifestáciou jednotného postoja k základnej štátnej tradícii, a teda aj k hodnotám našej samostatnej slovenskej štátnosti. Ak sa pozrieme na ostatné oslavy SNP, vidíme, že takýto charakter nemali.
Aby to nebolo málo, podobného oddelenia najvyšších ústavných činiteľov od poslancov sa občania dočkali 1. septembra v prípade slávnostného zasadnutia NR SR ku Dňu ústavy. Hlava štátu a poverený predseda vlády sa ho odmietli zúčastniť. Namiesto vystúpenia v zákonodarnom zbore k štátnemu sviatku dali iba vyhlásenia pre médiá. Tým sa zjednocujúci a mobilizačný zmysel osláv štátnych sviatkov úplne stratil.
Opätovné organizovanie osláv SNP bez účasti verejnosti a celej politickej reprezentácie – naposledy sa oslavy organizovali štandardne v roku 2019 – viedlo k tomu, že sa ich zmocnili politické strany. Tie ich využili na vlastnú politickú prezentáciu a dali im svoj účelový predvolebný obsah. Niekedy to prinieslo, ako v prípade účasti Miroslava Suju z Republiky vo Zvolene, až akúsi karikatúru oslavy. Taký zmysel osláv SNP, ako manifestovanie národnej a štátnej jednoty, išiel jednoducho bokom.
Naopak, prostredníctvom takto pripravených a prebehnuvších osláv najdôležitejšieho štátneho sviatku sa natvrdo vyjavila nezmieriteľná polarizácia a fatálna roztrieštenosť slovenskej spoločnosti a jej politickej elity. A to aj napriek tomu, že všetky parlamentné strany s výnimkou pravicovo extrémistických deklarujú pozitívny postoj k SNP.
To dalo ďalšiu ranu prirodzenej predstave, že štátny sviatok má byť záležitosťou politického konsenzu. Priebeh osláv bol priamym popretím politickej tradície SNP. Tá spočíva v tom, že Vianočnú dohodu, ktorá vytvorila Slovenskú národnú radu a spustila prípravy SNP, v mene nadradeného národného záujmu urobili programovo a ideologicky zásadne odlišné politické strany, ktoré potom konštruktívne v Povstaní spolupracovali.
Vyľudnené dejiny
Osobitnou kapitolou sú príhovory najvyšších ústavných činiteľov k výročiu vypuknutia SNP. Tie by mali plniť nielen mobilizačnú a zjednocujúcu, ale aj edukačnú funkciu. Mali občanom pripomenúť, prečo je vlastne 29. august štátnym sviatkom, ako a prečo sa 29. septembra 1992 tento štátny sviatok schválil, aký bol obsah a priebeh politického zápasu oň. A aký význam mal pre plné medzinárodnopolitické uznanie čerstvo samostatnej Slovenskej republiky fakt, že sa jednoznačne prihlásila k národnej a zároveň univerzálnej tradícii antifašistického zápasu.
V prejavoch o. i. chýbalo, že dejiny robia so všetkými rizikami konkrétne osobnosti. Nové generácie by sa mali aj od svojich štátnych predstaviteľov dozvedať o tom, kto a za akých okolností podpísal Vianočnú dohodu, ktorá otvorila cestu k povstaniu. Mali by počuť mená ako Lettrich, Ursíny, Josko, Šmidke, Novomeský, Husák. Mali by sa dozvedieť, že spolupredsedami povstaleckej SNR boli Karol Šmidke a Vavro Šrobár, ktorý takmer vypadol z historickej pamäti, že v nej bolo paritné zastúpenie predstaviteľov občianskeho a komunistického odboja a jej 41. členom bol generál Ján Golian, že z ekonomického a finančného hľadiska SNP pripravil so svojou skupinou guvernér národnej banky Imrich Karvaš atď. Veď je smutné, že mená Rudolf Viest a Ján Golian sa nedostali medzi 100 najznámejších Slovákov.