Ich logika je jednoduchá – vysoký dlh v kombinácii so skromnými vyhliadkami nášho hospodárstva by zvýšili náklady na splátky úrokov a oberali ekonomiku o potrebné verejné zdroje. Dokonca padlo slovo bankrot.
Vážna situácia si vyžaduje vážne riešenia. Odporúčanie však vzbudzuje mnoho otázok – na koho dopadnú nižšie výdavky a vyššie dane, na bohatých alebo na chudobných? Znížime výdavky na vzdelanie alebo na infraštruktúru? Dotiahneme reformu správy verejných financií alebo budeme robiť všetko po starom a dúfať, že teraz to dopadne inak a lepšie? Sme pre investorov dôveryhodnejší, ak osekávame alebo ak investujeme a vytvárame podmienky na rast – ako väčšina nových členských štátov? Lebo žiaden z nich, či už je to bohaté Slovinsko, alebo chudobné Bulharsko, nemal za minulých 20 rokov nižšie kapitálové výdavky ako Slovensko.
To je, samozrejme, nemilá situácia pre politické strany a eseročky. Zodpovedný realista môže odplašiť voličov a potom mu je jeho zodpovednosť zbytočná. Viaceré preto zvolili cestu sľubov, ktoré nemusia byť márne, ak tvoria logický rámec ich budúcej politiky.
Smer chce sociálny, silný štát, lepšie zamestnanecké prostredie, lepšie čerpanie európskych fondov, nižšie daňové úniky, investičné stimuly, verejno-súkromné partnerstvá, „rozumné konsolidačné úsilie pri ozdravovaní verejných financií“, efektívnejšie verejné výdavky a podporu hospodárskeho rastu.
Progresívne Slovensko pripraví „rozpočet verejnej správy s opatreniami na štyri roky, berúc do úvahy potrebu fiškálnej konsolidácie v súlade s výdavkovými limitmi a pri zohľadnení vývoja ekonomiky“. Vyššie príjmy chce použiť aj na znižovanie vysokého dlhu, aj na financovanie priorít. Výdavkové priority stanoví nadrezortne a „podľa analyticky určených priorít“, pričom bude dôsledne uplatňovať princípy hodnoty za peniaze.
Slovensko je po 30 rokoch na križovatke. Uvedomujeme si nevyhnutnosť zmeny spôsobu jeho správy a rozlúčky so starým hospodárskym modelom založeným na lacnej pracovnej sile. Hovoríme o zdieľanej prosperite v čase zelenej a digitálnej transformácie, o previazaní demokracie a decentralizácie. Toto však programy nezdôrazňujú a to je problém. Nemali by sme sa zahrávať s trpezlivosťou voličov a čakať, že staré riešenia nám tentoraz prinesú nové výsledky.
Hlas chce takisto sociálny, silný štát a zdôrazňuje potrebu zdieľanej vízie jeho rozvoja a znižovania regionálnych rozdielov. „Konsolidačný mechanizmus bude treba nastaviť tak, aby jeho sociálne dôsledky boli minimálne. Nie sme ani za obmedzovanie investícií.“ Lebo zo strednodobého hľadiska môžu byť investície výhodnejšie než dnešný nízky deficit.
Republika chce rozvíjať hospodárstvo v duchu cyrilo-metodskej tradície. Chce znárodniť prirodzené monopoly, obnoviť národohospodárske plánovanie a zvýšiť konkurencieschopnosť vďaka rastu pridanej hodnoty. Ozdraveniu verejných financií má pomôcť aj návrat národných zlatých rezerv zo zahraničných depozitárov na Slovensko. Strana chce podporiť aj najmenej rozvinuté regióny na východnom a strednom Slovensku.
Niektoré sľuby sú nereálne, lebo porušujú európske pravidlá. Niektoré sa opakujú už dvadsať rokov a, žiaľ, ostávajú aktuálne. Iné naháňajú strach, hlavne ak za sofistikovaným jazykom ukrývajú zúfalú intelektuálnu a implementačnú kapacitu príslušného ministerstva. Skúsenejšie strany chápu, že menej je viac, novšie ohurujú detailmi a jazykom. Popravde, nič z toho neprekvapuje. Hlavné prekvapenie je inde.
Slovensko je po tridsiatich rokoch na križovatke. Uvedomujeme si nevyhnutnosť zmeny spôsobu jeho správy a rozlúčky so starým hospodárskym modelom založeným na lacnej pracovnej sile. Hovoríme o zdieľanej prosperite v čase zelenej a digitálnej transformácie, o previazaní demokracie a decentralizácie. Toto však programy nezdôrazňujú a to je problém. Nemali by sme sa zahrávať s trpezlivosťou voličov a čakať, že staré riešenia nám tentoraz prinesú nové výsledky.