Adorační ujúkači sa rozplývajú v superlatívoch pri najmenšej zmienke o hlave štátu, rovnako, ako v tých istých okamihoch zaplavuje zúrivosť ten typ ľudí, ktorí nedokážu spracovať žiaden pozitívny podnet inak než s podozrievavosťou až hnevom. Faktom však ostáva, že prezidentke po prvých sto dňoch dôveruje nadpolovičná väčšina Slovákov, pričom je jedinou našou predstaviteľkou, ktorá dnes vzbudzuje viac dôvery, ako nedôvery.
A to už nemožno vysvetliť len hlbokomyseľnými bulvárnymi dumkami o jej šatníku. Čaputovej dnes verí najviac ľudí preto, že je zrozumiteľná a darí sa jej držať sa v hraniciach svojej funkcie. To ju stavia trochu bokom od každodenných vládno-opozičných bojov, i keď je, pochopiteľne, zrejmé, ku komu z politickej scény má najbližšie.
Najväčšie domáce skúšky ešte Zuzanu Čaputovú vo funkcii čakajú. Zatiaľ však nedala dôvod myslieť si, že by ich nemala zvládnuť.
Zatiaľ čo takmer hocijaký politik môže byť u nás exhibicionista či rozorvaná duša a nemusí sa to ešte zvlášť biť s úradom, ktorý zastáva, hlava štátu je v našom systéme funkciou, pri ktorej na prvom mieste by mala byť próza úradu. Platí to napriek tomu, že osoba zastávajúca tento post sa vďaka verejnej voľbe akosi automaticky stáva verejným majetkom a stredobodom pozornosti.
Čaputová narazila na drobný osteň práve vtedy, keď sa v jej kancelárii dali na moment uniesť „poéziou“ a do špeciálu nabrali spriatelených muzikantov na návštevu Prahy. Spontánnosť je pekná vec, aj v prezidentskom úrade, lenže za svoje. Nie na účet ostatných daňovníkov. A ak by nešlo celkom o spontánnosť, ale o svojho druhu politický marketing, platilo by to dvojnásobne.
Prezidentka zatiaľ ctí svoje funkčné povinnosti, z ktorých hneď ako prvá sa v ústave spomína povinnosť zastupovať Slovensko navonok. Mimochodom, otázka, k akýmže hodnotám sa to hlásime, sa s touto úlohou nekríži. Naopak. Pripomenúť napríklad Viktorovi Orbánovi, že práve vďaka tej liberálnej demokracii, ktorá mu toľko leží v žalúdku, naše národy získali toľko, ako nikdy predtým, nie je nepatričné vybočenie zo sterilného diplomatického scenára, ale normálna obrana záujmov Slovenska. Obrana, akú by si vari diplomat v tejto podobe dovoliť nemohol, no dovoliť si ju môže práve hlava štátu.
Zuzana Čaputová je zrozumiteľná, pretože je zjavné, že veci, ktoré hlása, jej nemusí vkladať do úst súbor poradcov a spindoktorov. To ju výrazne odlišuje od predchodcu, ktorý bol ako politik takmer načisto výrobkom marketingu. Žiaden „Kiska v sukni“ sa nekoná. Jej spory s predsedom Smeru ohľadom voľby ústavných sudcov mali s Andrejom Kiskom spoločné práve toľko, čo s Robertom Ficom. Dnes už kľúč k riešeniu leží čisto v parlamente, nie v Prezidentskom paláci.
Už len vzhľadom na blížiace sa voľby je jasné, že najväčšie domáce skúšky ešte Čaputovú vo funkcii čakajú. Zatiaľ však nedala dôvod myslieť si, že by ich nemala zvládnuť.