Iste, poradie kandidátov nič neznamená, keď sa predseda či ktokoľvek iný a dostatočne populárny môže naspäť na vrchol jednoducho prekrúžkovať, i keby do volieb šiel formálne na poslednom mieste (obľúbený trik principála istého politického cirkusu). Navyše, poradie na kandidátke pred voľbami ešte nemusí byť totožné s tým, aké poradie dôležitosti priradí daná strana svojim ľuďom po voľbách, keď pôjde o obsadzovanie postov.
To, koho zaradíte na prvú pozíciu, však predsa len čosi hovorí o tom, ako sa chcete javiť navonok. Je to tak trochu ako s novinami: priaznivci napríklad športu automaticky prelistujú na svoju obľúbenú sekciu, v stánkoch však vidno iba titulnú stranu novín, a práve články, ktoré sú tam, napovedajú, čo redakcia považuje v daný deň za najviac hodné pozornosti svojich čitateľov.
Ak Smer naozaj vyhradí prvé miesto na kandidátke predsedovi vlády Petrovi Pellegrinimu a predseda strany Robert Fico bude až po ňom, nemusí to teda ešte znamenať, že večne zachmúrený šéf, ktorý je na vojnovom chodníku proti každému a všetkým, končí. Znamenať to však bude prinajmenšom to, že v Smere pochopili, že tento imidž už nie je väčšinový. Ani v ich strane už nie.
Prvé miesto na kandidátke a úplná absencia večnej Ficovej dvojky v strane Roberta Kaliňáka by napovedali, že Pellegrini si nielen dokázal dupnúť, no že to urobil tak, aby Fico nemohol urobiť iné, než mu vyhovieť.
Prieskumy preferencií a dôvery k politikom v prípade Smeru už dlhšie obdobie naznačujú, že v čase pokory je spupnosť tým najhorším radcom. Fico vždy dokázal výrazne polarizovať spoločnosť, lenže kým v prvých obdobiach z toho politicky ťažil, dnes to už iba ako jeho príťaž vnímajú čoraz viac i samotní voliči jeho strany.
Viac konsenzuálny Pellegrini, ktorý sa však zreteľne dištancuje od čo len náznakov, že by jeho strana mala v mene volebných ziskov začať prejavovať zvýšenú toleranciu ku krajnej pravici, vzbudzuje viac dôvery i medzi voličmi Smeru. Fico, ktorý je pri získavaní hlasov verný svojej zásade: ber, kde ber, medzitým ich priťahuje čoraz menej. Nehovoriac o tom, že vzbudzuje nedôveru niekoľkonásobne viac, ako dôveru, čo okrem iného znamená, že bude veľmi ťažko hľadať partnerov a každá jeho prípadná vláda bude vyvolávať oveľa razantnejšiu opozíciu ako Pellegriniho kabinet.
Ak sa pondelkové správy potvrdia, bude to znamenať i to, že premiér sa minulý týždeň naozaj s Ficom stretol a toto ich stretnutie nebolo prechádzkou ružovým sadom. Prvé miesto na kandidátke aj úplná absencia večnej Ficovej dvojky v strane Roberta Kaliňáka (o Tiborovi Gašparovi zatiaľ nevieme) by napovedali, že Pellegrini si nakoniec nielen dokázal dupnúť, no že to urobil tak, aby Fico nemohol urobiť iné, než mu vyhovieť.
Bonmot hovorí, že politici sa väčšinou začnú správať rozumne až vtedy, keď už vyčerpali všetky ostatné možnosti. Žeby sa v Smere predsa len nechceli vlastnou vinou vmanévrovať až do tohto zúfalého bodu?