Už dávno sme vytriezveli z naivných predstáv, že štvorprúdovka pôjde do každej viesky. Už len množstvo diaľničných privádzačov značne predražuje výstavbu autostrád.
No pozerať sa na diaľnice iba optikou, či znížia alebo neznížia nezamestnanosť v danom regióne, je doslova pritiahnuté za vlasy. Diaľnice a železnice sa nestavajú len preto, aby prinášali ekonomický benefit, ale najmä preto, aby ľudia mohli komfortne cestovať a nemuseli v zápchach deň čo deň tráviť celé hodiny.
Ten, kto cestuje autom z Košíc do Bratislavy po R1, chce byť čo najskôr v hlavnom meste a nerieši, či úsek Pribina priniesol pracovné miesta. Pamätá si však na tortúru, ktorú musel podstúpiť, keď v minulosti prechádzal priamo cez zapchatú Nitru.
Analytici by napr. v týchto dňoch mohli ísť vysvetliť obyvateľom Zemplína, ktorým cesty blokujú nekonečné kolóny kamiónov, že nepotrebujeme štvorprúdovú cestu na hranicu s Ukrajinou.
No podľa nich nám netreba ani tunel popod Sorošku, ani rýchlostnú cestu R2, netreba nám nové vlakové pripojenie do Nitry, netreba nám ani zdvojkoľajniť a elektrifikovať trať z Bratislavy do Komárna. V podstate netreba nič, pretože všetko to stojí veľa peňazí a keď nebudeme robiť nič, tak ušetríme.
Lenže keď nebudeme robiť nič, tak tranzitná nákladná doprava v severo-južnom smere bude ešte dlhé roky „spríjemňovať“ životy obyvateľom obcí, cez ktoré prechádzajú kamióny, skolabuje nám železničná infraštruktúra, do ktorej sa investuje aj tak minimum, spadnú nám mosty, ktoré sú v havarijnom stave…
Nie, otázka nestojí tak, či „liať betón“ alebo investovať do školstva. Treba oboje, ale s rozumom.