Zlé jazyky hovoria, že „keby voľby mohli niečo zmeniť, tak by ich už dávno zrušili“. Táto „ľudová múdrosť“ je odrazom nevoľníckej mentality, ktorá v našich končinách pretrvala dodnes. Všetko je márne, všetko je zbytočné…
Je veľmi pohodlné zo seba robiť obeť a tváriť sa, že nám všetci ubližujú. Bolestínstvo však nie je cesta, ako s vecami pohnúť vpred. Napriek tomu, že žijeme v 21. storočí a používame najmodernejšie technológie, ako keby sme zostali zaseknutí v romantických predstavách z konca 19. storočia. Lenže čakať, čo život prinesie, nebola dobrá stratégia ani vtedy, keď naši národovci vyhlásili program pasivity, a už vonkoncom nie je dnes, keď sa zmeny dejú závratným tempom.
Na Slovensku sme zvyknutí lamentovať, ako sa u nás nič nedá. A preto je najlepšie nič nerobiť. Lebo kto nič nerobí, nič nepokazí… Ťapákovský pohľad na svet sa mnohým vryl hlboko pod kožu. Očakávame, že zmena, ak príde, tak len odkiaľsi zhora, pritom zabúdame, že my slobodní ľudia máme moc veci meniť.
„Čo už zmôžeš bakuľou proti všehomíru?“ vraví v jednej scénke Satinský Lasicovi. V tejto variácii na dialóg dvoch bačov sa pokúšajú zosmiešniť naše zmierenie sa s osudom. Divák sa pousmeje nad tým, ako komici presne vystihli, že fatalizmus a presvedčenie, že aj tak o všetkom rozhodnú „tam tí hore“ sa stali permanentnou výbavou v nazeraní Slovákov na okolitý svet.
„Čo už ja zmôžem?“ červík pochybností vŕta v hlave nejedného z nás. Zabúdame pritom, že „tam tých hore“ si vyberáme my. Iba my slobodní občania rozhodujeme, komu vyjadríme svoju dôveru.
Voľby sú na to, aby sme si zvolili takých politikov, ktorí buď preukážu, že sú schopní riadiť krajinu, alebo ak sa neosvedčia, tak sa budú porúčať, pretože máme demokratické právo ich vymeniť.
Problém slovenského voliča spočíva v tom, že už ho sklamala prakticky celá politická garnitúra, a tak stojí pred dilemou: Komu dať svoj hlas respektíve či ísť vôbec voliť.
Ani za tridsať rokov sa nám nepodarilo vybudovať systém, kde by sa politické kyvadlo vychýlilo raz doľava, raz doprava, no v podstate nič zvláštne by sa nedialo, pretože kontinuita vo vládnutí by zostala zachovaná.
Sme krajinou hrubých čiar, dramatických zlomov a predovšetkým majstri čierno-bieleho videnia. V každých voľbách ide o všetko! Buď zvíťazí absolútne dobro, alebo sa krajiny zmocní absolútne zlo a my sa prepadneme do horúceho pekla. Pritom vieme, že v skutočnosti to tak nie je.
Naša novodobá história nám ukazuje, že vždy, keď bolo najhoršie, sme sa dokázali zmobilizovať a spoločnými silami sme odvrátili hroziace nebezpečenstvo.
Odhoďme preto fatalizmus, používajme vlastný rozum a predovšetkým poďme voliť! Aby sme potom nemuseli ďalšie štyri roky banovať, že iní rozhodli za nás. Všetko je v našich rukách.