Nezavinili to iba sústavné politické kádrovačky. Jednotliví náčelníci, či už mali na túto funkciu, alebo nie, obyčajne znegovali prácu svojho predchodcu a začínali od nuly. Aj s novými ľuďmi. Hádam chceli čosi dokázať, no napriek častým deklaráciám málokto tušil, čo. Chýbalo totiž to hlavné: spoločenská objednávka.
Ťažko si predstaviť, žeby riaditeľ národnej galérie určil za svoju prioritu prezentáciu gotiky, pritom by barok i s modernou dal zavrieť do depozitárov. Po rokoch by na jeho miesto nastúpil zase vášnivý milovník impresionizmu a gotické diela by rozpredával.
V podobnej situácii sa ocitla RTVS. Ak sa rozhodlo, že sa má zachovať verejnoprávny charakter rozhlasu a televízie, bolo treba aj dodať, čo sa od toho očakáva. Nie minister, či vláda, ale aj opozícia a najmä odborná i laická verejnosť. Až podľa čo najširšieho konsenzu predložiť kritériá pre uchádzačov o najvyšší post.
O direktorskú stoličku slovenského megamédia bojovalo jedenásť ľudí, z ktorých každý má iné predstavy o budúcnosti RTVS. Nebudeme možno i skôr, ako si myslíme, opäť rozmýšľať, čo s nimi?