Hoci je komunálna politika bližšie k občanom, práve v nej sa dejú veci, ktoré často zostávajú skryté v tieni veľkej politiky. A tak nie je výnimkou, že voliči si opakovane na čelo obce zvolia starostu, ktorého súd odsúdil, lebo sa nezákonne staral o vlastné blaho namiesto blaha obyvateľov obce. A tí mu ešte aj zvýšia plat či doprajú odmeny, hoci je v dedine v noci tma pre nedostatok peňazí či obec v zime nečistí chodníky a cesty, lebo nemá na posypový materiál.
Odchádzajúci primátori nechávajú svojim nasledovníkom často nielen vybrakovanú mestskú kasu, nezaplatené miliónové faktúry, ale aj kauzy okolo predaja mestských nehnuteľností či korupčného udeľovania obecných bytov.
Stranícke centrály mlčia a tvária sa, že sa ich prehrešky ich straníckych kolegov na primátorských postoch netýkajú.
Mnohí z tých, čo nastupujú na ich miesta, sa nechcú učiť z chýb svojich predchodcov. Myslia si, že riadiť mestskú časť alebo samotné mesto či obec sa dá ľavou zadnou aj z parlamentu v Bratislave. Tam totiž zostali viacerí po voľbách sedieť na poslaneckých stoličkách, ktorých sa držia ako kliešť.
Voliči sa potom za štyri roky len čudujú, že napriek pekným sľubom sa v meste nič nezmenilo, a keď, tak len k horšiemu. V parlamente sa z mnohých našiel len jediný staronový primátor Liptovského Mikuláša, kto uznal, že riadiť mesto je práca na plný úväzok.
Ďalší deviati supermani a superženy z poslaneckých lavíc tvrdia, že dve funkcie zvládnu. Je otázne, či ich k tomuto tvrdeniu vedie len nereálny pohľad na seba a na to, čo skutočne zvládnu. Alebo sú za tým peniaze, ktoré za dve funkcie dostanú.
Mnohí totiž napriek opakovaným vyhláseniam, že jeden ich plat pôjde na charitu, doteraz na dobročinnosť neprispeli reálne ani jedným centom. Viac im na srdci leží totiž ich vlastné blaho ako spokojnosť tých, čo im dali svoj hlas.