Médiá vypichli dve správy. Po prvé, depeše spomínajú, že Robert Fico sa snažil o stretnutie s americkým prezidentom Barackom Obamom. V predvolebnom boji by mu to dodalo štátnický rozmer. A jeho vláda tajne poskytla útočisko niekoľkým kubánskym disidentom, ktorí režimu Fidela Castra utiekli cez americkú základňu Guantánamo.
Lepšie informovaným ľuďom tieto fakty ťažko mohli vyraziť dych. V Bratislave nie je až takým tajomstvom, že Ficova vláda Američanom významne vychádzala v ústrety. Za hranicami toho, čo zverejňujú depeše. Koniec-koncov, dobré vzťahy s USA sú v slovenskom záujme. A že sa Fico snažil o prezidentské prijatie a nakoniec sa mu ho nedostalo? To nie je nič výnimočné ani problematické. Vylobovať si prijatie v Bielom dome je zložité pre hocijakého štátnika z menších krajín.
Druhá zverejnená informácia je o trochu zaujímavejšia. Depeše opisujú pôsobenie finančnej skupiny Penta. Spomínajú, že táto skupina si mala za druhej Dzurindovej vlády doslova kupovať hlasy poslancov. Schválili zákon, ktorý jej potom umožnil budovať si sieť lekární. Ale vplyv Penty je znepokojivý sám osebe. Fakt, že americký diplomat v depeši spomína klebetu, ktorá môže, ale nemusí byť pravdivá, vo verejnej diskusii veľa nemení.
Ak depeše neprekvapujú ľudí, ktorí sa v Bratislave politikou priamo zaoberajú, už vôbec nebudú mať dosah na verejnú mienku. Ľudia dnes politikov aj biznismenov berú pomerne cynicky. Nemajú chuť a čas spracúvať každú novú informáciu a podľa nej meniť svoje preferencie. A v textoch naozaj nie je nič, čo by menilo zaužívané schémy vnímania.
Mimochodom, ako ukazujú aj depeše, americká vláda má k dispozícii vzdelané, veľmi dobre pripravené kádre štátnej správy a armády. O to väčšia škoda, že im dominuje bizarný politický systém. Ovládajú ho obrovské peňažné záujmy a rodinné politické klany.
To má dosah aj na štátnu správu, vrátane diplomacie. Veľvyslanecké miesta dáva prezident často za zásluhy spolustraníkom, ktorí prichádzajú napríklad z biznisu. Americkí veľvyslanci aj preto bežne, na rozdiel od európskych, svoju misiu berú ako nástupný mostík do ďalšieho podnikania. Príkladom je uznávaný bývalý veľvyslanec v Bratislave Ralph Johnson, ktorý sa naučil veľmi dobre po slovensky a v regióne potom pôsobil aj obchodne. Alebo exveľvyslanec v Česku William Cabaniss, ktorý je dnes vo vedení výrobcu nákladných vozidiel Tatra. Tento systém môže mať pre spoluprácu krajín aj svoje výhody. Faktom ale je, že americkí veľvyslanci často nemajú diplomatické skúsenosti alebo prehľad o medzinárodnej politike. Na rozdiel od svojich podriadených, ktorí sú pripravení veľmi dobre.
Práve preto najzaujímavejším poučením z depeší je to, že sú napísané pomerne inteligentne, prehľadne a vecne. To je asi najväčšie poučenie pre domáceho pozorovateľa. Pretože takúto úroveň napríklad slovenská štátna správa a diplomacia nemá ani náhodou.