Práve ich opakujúci sa charakter núti človeka k premýšľaniu. V ňom sa musí zaraz zrieknuť seba samého, lebo Vianoce sú viac o tých druhých. Čím ich potešiť alebo prekvapiť? Najhoršie je pritom nie to, že človek nie vždy pozná celkom dobre aj tých najbližších, ale že najbližší zvyčajne veľmi dobre poznajú práve jeho. Teda ak by ich prekvapil priveľmi.
Nepredstavovalo by to niečo také, čo asi v roku 1946 vyviedol generál Čankajšek Mao Ce-tungovi, a odvtedy sa to volá jednoducho kuomintanská zrada. Myslím si, že k podobnému prekvapeniu došlo i u mňa pred pár rokmi, keď som rovno na Štedrý večer dostal infarkt. O ňom som vopred nevedel, no vôbec som pritom nenadobudol pocit, že by to mojich blízkych nejako potešilo. I keď tiež s tým vôbec nemohli rátať. Zrejme vo sviatočných chvíľach ľudia skôr čakajú čosi iné.
Lenže človeka to tak trochu potom privedie k tomu, aby si vážil aj skromné, nepatrné veci. Zvyčajne nikto nie je veľmi chorý úplne sám; ba ani úplne sám prežíva svoj – v danej chvíli smutný – osud. Chodia okolo neho lekári, milé a obetavé sestričky, niekto tam aj navaril… A tak. Najbližšími sú – prirodzene svojím spôsobom – napokon tí druhí, celkom cudzí, no v rovnakej situácii. Až tak veľmi sa na seba dokážeme podobať na cestách k neznámym cieľom.
Preto som ani nikdy nedokázal brať predvianočný zhon ako niečo nepatričné. Nech každého úsilie vytryskne priamo z neho, nech dopraje inému kúsok miesta alebo rozmach jeho fantázie. Nech môže i on priniesť niečo dobré niekomu, na kom mu záleží. Čaro opakujúcich sa obradov, rituálov je veľmi dôležité. Člení čas na úseky s hlbším zmyslom. Veď iba tak je napĺňaný očakávaním i nádejou. Prečo by to nemalo byť spojené s dobrými jedlami a nápojmi? Alebo s láskavým slovom, alebo aj s darčekom? Veď tie tisíce ľudí, čo sa pretláčajú na parkoviskách, čo sa rútia uličkami v obchodoch, málokedy myslia iba na seba.
Spomínam si na drobnú príhodu spred pár rokov, keď som sa so synom popri predvianočných nákupoch zastavil v kaviarni. Všade zúrili prerušované karantény a čašník nás upozornil, aby sme si citróny, ak chceme citronádu, priniesli so sebou. Tak sme ich priniesli, dokonca i jeden „navyše“. Citronádu však chcela i pani z Británie, načisto skazená demokraciou. Rozčúlila sa, že prečo ju ona nemôže mať, keď predsa „iní ju tu majú“. Dostalo sa nám obradnej poklony, teda „slovenským džentlmenom“(!), od jej spoločníka, keď sme jej „súkromný“ citrón venovali. V rovnakom duchu som mu „protokolárne“ odvetil, že venovať citrón bolo pre mňa vždy tou najväčšou cťou.
Až tam, kde nastúpi úsmev a smiech, nastúpi aj mier, láska, zdravie i spokojnosť. Nech sa vám z týchto zázračných darov dostane i teraz čo najviac, priatelia!