Všetkým tým, ktorí sa snažia glorifikovať slovákštát, by bolo asi vhodné v krátkosti pripomenúť, čo sa vlastne v tých pohnutých marcových dňoch stalo. Po tom, čo predseda slovenskej autonómnej vlády Karol Sidor odmietol nátlak Hitlerových emisárov, aby okamžite vyhlásil osamostatnenie Slovenska, pozvali si Tisa na koberec do Berlína a až tu na Hitlerov nátlak sa hlavný predstaviteľ HSĽS podvolil. No i on odmietol okamžite vyhlásiť samostatnosť cez rozhlas, argumentujúc, že na to nemá právomoc. Tiso trval na ústavnom riešení. A tak na ďalší deň – 14. marca 1939 – zasadol Snem Slovenskej krajiny a vyhlásil vznik samostatného Slovenského štátu.
Týmto padá mýtus o tom, že 14. marec je akýmsi vyústením emancipačného zápasu slovenského národa. Tento štátny útvar bol výsledkom nemeckého diktátu, a tak ho treba aj vnímať. Napokon, ešte 6. marca 1939 sa konala porada členov autonómnej vlády a snemu, na ktorej dospeli k záveru, že budú „trvať na budovaní slovenského štátu evolučnou cestou a nevyhlásiť jeho ustanovenie hneď teraz“.
Zároveň však platí, že za to, čo sa tu dialo, sa nemožno vyhovárať iba na Nemecko. Pôda pre nástup fašizmu bola u nás „predpripravená“ už od vzniku autonómie 6. októbra 1938. Totalitné praktiky zavádzal režim postupne. Zakázal všetky strany okrem HSĽS, prestali vychádzať všetky opozičné denníky a začala sa radikalizovať politika voči politickým oponentom.
Azda najlepším dôkazom toho, že ľudáci boli oddanými fašistami, je skutočnosť, že nacistickému Nemecku zostali verní až do konca vojny, a to aj vo chvíli, keď už Maďarsko či Rumunsko hľadali možnosti, ako uzavrieť separátny mier so západnými spojencami.
No najväčším biľagom slovákštátu je to, že Tisova kolaborantská vláda dobrovoľne, ako prvý nemecký spojenec, začala s deportáciami Židov. A za každého odvlečeného Žida bola dokonca ochotná zaplatiť Berlínu 500 ríšskych mariek! Známy je Hitlerov výrok: „Ako nám ten farárko zo Slovenska pekne posiela Židov." Preto znie až neuveriteľne, že podľa aktuálnych prieskumov zhruba pätina populácie vníma Jozefa Tisa stále pozitívne.
Pošliapaná demokracia, zločiny proti ľudskosti a napokon genocída slovenských Židov – to všetko by pre nás malo byť mementom, a nie dôvodom na hrdosť.
Tých, ktorí otvorene oslavujú 14. marec, je síce len zlomok, ako aj tých, ktorí sa snažia relativizovať vtedajšie udalosti, ktoré sú s ním späté. Problémom je, že vytváraním akýchsi „alternatívnych“ dejín sa otvára cesta pre rôznych revizionistov, čo do budúcnosti môže povzbudiť extrémistov (čo sa už vlastne deje).
Preto treba jasne povedať, že pošliapaná demokracia, zločiny proti ľudskosti a napokon genocída slovenských Židov – to všetko by pre nás malo byť mementom, a nie dôvodom na hrdosť.