Politická kariéra Richarda Sulíka sa nepochybne spája aj s množstvom negatív – má vypálený biľag dvojnásobného rozbíjača vlád a autokratického lídra, ktorý sa nekompromisne vyrovnal s vnútrostraníckou opozíciou. Zároveň jeho veľkou prednosťou je to, že bol vždy jasne čitateľný. Mal vyhranené liberálno-pravicové postoje a zameriaval sa predovšetkým na ekonomické témy, čo nepochybne priťahovalo voličov rovnakej „krvnej skupiny“.
V prípade Branislava Gröhlinga sa nedá očakávať, že by mal v ekonomických otázkach taký ťah na bránku. Tu bude pravdepodobne hrať prvé husle Marián Viskupič, ktorý napokon svoju kandidatúru na predsedu stiahol.
Pokiaľ sa Gröhling bude viac venovať sociálnym témam a ľudskoprávnej agende, tak sa rozdiely medzi SaS a PS budú stierať. Môže sa stať, že sa SaS namiesto želaného posilnenia, oslabí. Napokon nebolo by to prvýkrát, keď by doslova bojovala o život.
Preto Gröhlingova ambícia získať dvojciferný výsledok vyznieva veľmi odvážne. Pravdou je, že Saske sa darilo, keď bola v opozícii a jednoznačne sa mohla vymedziť voči aktuálnej vládnej moci. V roku 2010 aj 2016 tak získala viac ako 12 percent.
Ak chce SaS naozaj pomýšľať na dobrý výsledok, bude musieť voličov presvedčiť nielen o tom, že je jasne čitateľná a vyhranená, ale predovšetkým, že je kompetentná vládnuť. Z jej doterajšieho vládneho angažmán musí mať nejeden volič SaS zmiešané pocity, a preto nepochybne poškuľuje po „susednej“ PS.
Možno práve preto si liberáli (konečne) uvedomili, že bez silných regionálnych štruktúr nemôžu osloviť voličov v menších mestách. Bude to však stačiť?