Nikto iný ako Igor Matovič avizoval, že existujú nejaké pikantnosti na Petra Pellegriniho. Už taká klasika od šéfa hnutia Slovensko (OĽaNO), musí niečím zaujať, aspoň ohlásiť nejakú tú atómovku. Nebol by to on, jeho fanúšikovia od neho trochu vzruchu automaticky aj očakávajú.
Samozrejme, dnes, v čase deep fake, keď umelá inteligencia dokáže dávať do úst slová, ktoré dotyčný nikdy nepovedal, i pery lživým slovám prispôsobiť, „nainštalovať“ osobu do situácií, ktoré sa nikdy nestali, priradiť k tvári cudzie telo tak verne, že málokto pochybuje, že je to výmysel, musíme byť pripravení do poslednej chvíle na akúkoľvek lož, pokus o diskreditáciu.
Otázne je, či má akákoľvek vyfabrikovaná atómovka potenciál niečo zmeniť. Rozloženie síl je dlhodobo stabilné, mení sa iba v detailoch. Naštrbiť dôveru jednému z favoritov nebude ľahké, môže sa, naopak, vypomstiť. Peter Pellegrini a Ivan Korčok dominujú prieskumom. Štefan Harabin ani Ján Kubiš nemajú šancu. Áno, zvlášť títo dvaja, lebo tí ostatní síce kandidujú, ale vopred vyhlasovali, že sa prezidentmi ani nechcú stať, respektíve vedia, že nemajú žiadnu šancu. Tak prečo kandidujú? Je to znesvätenie prezidentskej funkcie, vážnosti hlavy štátu.
Prezident nemá vyvažovať politiku vlády, či byť voči nej v opozícii. Veď pomery v parlamente sa môžu kedykoľvek zmeniť. Čo potom? Je to nedorozumenie.
Ani odstúpenie Andreja Danka a podpora národne orientovanému Harabinovi nevybočili zo šede kampane, šéf národniarov to vopred avizoval. Skôr je prekvapením, že podľa nejedného prieskumu takmer polovica voličov SNS podporovala doteraz Harabina a druhá predsedu Hlasu. Predseda národniarov tak nemal na výber, ak netúžil načrieť do kalicha horkosti. Čo však poriadne zarazilo, je sľub Harabina, že na prvú prezidentskú návštevu by nešiel do Prahy, ale do Moskvy. Nejednému občanovi SR musel prejsť mráz po chrbte.
Ako kôl v plote trčí Ján Kubiš. Je skutočne asi jediný seriózny nezávislý kandidát bez straníckeho krytia. Diplomat, ktorý má za sebou bohaté skúsenosti a kariéru na medzinárodnom poli, riešil ťažké konflikty, vie si vydobyť rešpekt, doviesť znepriatelené strany k rokovaciemu stolu a nakoniec aj k dohode. Proste človek, ktorého by sme v búrlivých vodách slovenskej politiky potrebovali ako soľ. Je však bez šance, väčšina ľudí myslí iba stranícky, vidí skôr hrozbu od nepriateľa, ako by hľadala kompromisné východisko, zmier.
A v tom asi tkvie hlavná chyba v ponímaní roly prezidenta. Kandidát nemá čo mať žiadny podrobný program ani súkať recepty na ekonomické problémy, hlava štátu totiž v tomto smere nedisponuje žiadnymi právomocami. Ani nemá vyvažovať politiku vlády či byť voči nej v opozícii. Veď pomery v parlamente sa môžu kedykoľvek zmeniť. Čo potom? Je to nedorozumenie. Tento klam niektorým kandidátom i politickým stranám však náramne vyhovuje. Kandidát na prezidenta má byť v prvom rade osobnosť s politickými alebo diplomatickými skúsenosťami, má mať niečo za sebou, poberať rešpekt a úctu.
No k určitému posunu dochádza. Obaja hlavní kandidáti – Pellegrini i Korčok – sú, ako sa hovorí, popísanými listami. Na rozdiel od Andreja Kisku a Zuzany Čaputovej (či v Česku Petra Pavla), ktorí si chceli iba niečo dokázať a cenou za ich zvolenie bolo politické amatérstvo. Tak buďme trochu vďační konečne aj za tú šeď a nudu, možno je to návrat k „normálnosti“.