Neštítia sa zabiť pracovného psa, ako sa stalo pred rokom a pol ovčiačke Lilici, ktorá pomáhala pri unikátnom projekte návratu rysov do voľnej prírody. A neštítia sa zastreliť psa majiteľke priamo pred očami za bieleho dňa. V srdci rekreačného centra Bratislavy. A práve kvôli poslednej zmienenej streľbe volá nová „poľovnícka“ petícia (koľká už v poradí!) po obmedzení výkonu „práva“ poľovníctva.
Podľa signatárok a signatárov petície čoraz častejšie vznikajú konflikty medzi záujmami verejnosti a komerčnými poľovníckymi záujmami. Ľudia postihnutí výsadami poľovníckeho stavu by vedeli rozprávať. A hoci nie je vždy jasné, či za tou-ktorou streľbou stoja poľovníci, alebo pytliaci, poľovníkov, ktorí si radi do psa či mačky strelia a ešte sa tým verejne popýšia, je alarmujúco veľa. Pán Gúgl napovie.
Poľovníci malebného poľovného revíra, zvaného Slovenská republika, ktorých už je azda viac ako zveri v lesoch, často nerešpektujú ani len ustanovenia (vlastného!) poľovného zákona. Zato o to hlasnejšie kričia o porušovaní zákonov ľuďmi so psami. Uštvať a strhnúť zver je však skôr „prácou“ poľovníckych psov ako záľubou bytových „gaučákov“. Ale keďže pes, „nepriateľ prírody“, nikdy nespí, psychopatickí hrdinovia v zelených kamizolách radšej zasahujú preventívne.
Podľa poľovného zákona je za konkrétne určených podmienok zakázané strieľať na voľne pusteného psa. Ale čo si budeme rozprávať – kto chce psa biť, palicu (plnú nábojov) si nájde. Adekvátny trest pre „úspešného“ strelca totiž neexistuje. Štrbavá legislatíva je výsmechom i soľou v očiach všetkých milovníkov zvierat.
To, že zver potrebuje pokoj, ale poľovníci chodia do lesov autami a streľbu z pušky počuť na kilometre ďaleko, je len malým čriepkom v ich nelogickej „ochranárskej“ mozaike. A hoci skutoční ochranári a ochranárky prednášajú, dokumentujú, píšu knihy a odborné texty, popularizujú ochranu zvierat a prírody, sčítavajú a chránia zver aj bez pušky na pleci, toľko sluchu ako poľovníkom sa im nedostane zrejme nikdy. Prečo? Lebo výskyt poľovníkov v parlamente na štvorcový meter je určite vyšší ako ochrancov prírody.
Príbeh najnovšej petície tak už nie je iba príbehom poľovníkov a psičkárov. A aj keď mnohým ľuďom krváca srdce nad mŕtvymi psíkmi a tečú nervy z toľkej bezmocnosti, táto petičná aktivita už nie je ani o zastrelených domácich miláčikoch.
Petícia predovšetkým červeným perom podčiarkuje, že záujmy poľovníkov ako jednej z mnohých komerčných skupín spoločnosti nesmú byť nadradené záujmom širokej verejnosti, pokiaľ verejnosť obmedzujú a sú pre ňu nebezpečné. Verejný záujem je viac ako kus srnčieho chrbta podliateho psou krvou.
A čo je na tom najbizarnejšie? Na Slovensku po nejakej petícii už dávno ani pes neštekne. Zvykli sme si, že politika je už iba o správe vecí verejných v osobnom vlastníctve. A to je hlavný dôvod, prečo by nám (ani) táto petícia nemala byť ľahostajná.