Dôvodom je fakt, že strana Sloboda a Solidarita (SaS) sa rozhodla do májového boja poslať všetkých svojich lídrov vrátane Richarda Sulíka. To je na parlamentnú partaj nezvyčajná taktika. SaS tak uznala, že v národnej politike pomaly končí.
Kruh sa uzatvára. Pre stranu boli prvým testom práve európske voľby v roku 2009. Kampaň viedol Ján Oravec, ideológ slobodného trhu a tajný majster na využívanie eurofondov. Ten bol zároveň, podobne ako teraz, na kandidátke jednotkou. Strana však napriek silnej bratislavskej kampani pohorela. Až o niekoľko mesiacov neskôr prišli do partaje skutočne veľké peniaze. S nimi aj celoslovenská bilbordová kampaň a nakoniec úspech vo voľbách do Národnej rady SR. Dnes znova slabá strana sa pokúša uchytiť aspoň v Štrasburgu.
Pravda, v európskej politike nie je úplne nezvyčajné, ak sa šéf strany vydá do europarlamentu. Ale skôr opačne, s cieľom svoju partaj naštartovať. Ian Paisley, šéf radikálnej unionistickej strany v Severnom Írsku, sa dostal do europarlamentu v roku 1979 a ostal tam vyše dvadsať rokov. Vo väčšinovom volebnom systéme nemal šancu získať kreslo v britskej Dolnej snemovni. Zato vo voľbách do europarlamentu, kde volí menej ľudí ako v národných voľbách, vedel zmobilizovať dostatok voličov. Získal tak poslaneckú imunitu a medzinárodnú platformu na zviditeľňovanie. V Štrasburgu napríklad povestne počas prejavu Jána Pavla II. kričal, že pápež je ancikrist. U svojich protestantov bodoval.
Podobne známy euroskeptik Nigel Farage. Ten si v europarlamente urobil meno ako člen Strany pre nezávislosť Spojeného kráľovstva (UKIP) a do ostatných volieb v roku 2009 už išiel ako šéf partaje. Ďalším príkladom je rumunský oligarcha Gigi Becali, zároveň šéf malej konzervatívnej strany, ktorej sa nikdy nepodarilo presadiť vo voľbách do rumunského parlamentu. Dostal sa však do Štrasburgu.
Národné strany tak niekedy využívajú pôdu europarlamentu na zviditeľňovanie. No hnevlivé či komediálne výstupy sú tu v skutočnosti oveľa zriedkavejšie ako vo väčšine národných parlamentov. Zo 766 poslancov sa zvyknú agresívne zviditeľňovať vyslovene iba jednotlivci. Je to skutočne najmä legislatívna, pre neinformovaného pozorovateľa veľmi nudná, inštitúcia.
Problém nastal s príchodom nových členských krajín. Niežeby v západnej Európe bežný obyvateľ chápal prácu EP. Ale existuje tam dostatok elít, ktoré vedú o európskej politike diskusie a vyvíjajú na europoslancov tlak. A, naopak, nemeckí, britskí, talianski či severskí europoslanci veľmi aktívne na domácej pôde diskutujú o europolitike a vysvetľujú, čo sa v Štrasburgu a Bruseli deje.
Toto na Východe často neplatí. Bohužiaľ, pri všeobecnej neifnormovanosti o európskej politike je možné, aby si skrachovaní politici získali pár lacných bodov nadávaním na úniu. A tak si na konci kariéry zabezpečili aspoň nejaké teplé miestečko, paradoxne práve v nenávidenej euroinštitúcii, ktorú pri svojej malej sile a neznalosti celkom určite neovplyvnia.