Ako opozícia skôr začína fungovať rôznorodá zmes tematicky širokých „protisystémových“ skupín.
Do určitej miery sa to zdá byť prirodzené. Vnímať spoločnosť ako súbor mechanizmov je náročné. Ľahšie sa rozprávajú príbehy s jednoduchým princípom zla, ktoré je aktívnym prvkom sveta, a dobra, ktorému sa škodí. Digitálna a telekomunikačná revolúcia zaujímavo zmenila štruktúru podobného rozprávania. Príbehy s konšpirátorskou, zvyčajne antiracionálnou formou strácajú národné kontúry.
Vďaka globalizácii sú dnes príbehy zamerané proti očkovaniu rovnaké v Spojených štátoch i v Európe. Tézy o všemocných a všetkému škodiacich bruselských byrokratoch poznajú na britských aj na slovenských blogoch. A príbehy o „juvenilnej justícii“ sa z ruských webov do ďalších krajín rozšírili rýchlosťou blesku.
Iste, diskusie sú potrebné, tak o fungovaní a nedostatkoch modernej medicíny, ako aj o sociálnych službách, potravinárskom priemysle či ekonomickej politike. Často ich však nahrádza neštruktúrovaný, nelogický krik.
Racionalita je len jedna z hier, ktorým sa ľudia oddávajú. Niekedy neuspokojuje. A ten, kto má pocit, že nemá nad svojím osudom moc, utieka sa k iným princípom chápania a „ovplyvňovania“ sveta. Otázne je, nakoľko môže táto novodobá antiracionalita spoločnosť naozaj ovládnuť. Podobne ako v iných postsocialistických krajinách ani na Slovensku pri znovubudovaní štátnosti po roku 1989 nefiguroval program budovania silnej intelektuálnej sféry. V kontraste s tým, čo sa dialo v západných krajinách po konci druhej svetovej vojny.
Za zavŕšenie modernistickej revolúcie sa často vydáva budovanie sociálneho štátu. No Francúzi, Briti, Nemci či severania predovšetkým dramaticky investovali do vysokého školstva, verejnoprávnych médií, vydavateľských aktivít a podpory umenia. Naopak, postsocialistická transformácia bola jednak extrémne ovplyvnená modelom neskorého, hyperkonzumného kapitalizmu, jednak domácou vzburou proti industriálnej racionalite, akú predstavoval predošlý režim. Na Slovensku navyše chýba západná tradícia intelektuála ako človeka vybaveného presným myslením a chuťou zápasiť o smerovanie spoločnosti. Tu je intelektuál ktosi, kto píše občasné exaltované zamyslenia s dlhými súvetiami a cudzími výrazmi. Zvyšky kriticky orientovaného myslenia obyvateľstvo počas transformácie pomerne účinne vyhubilo. Univerzity sú plné plagiátorov. Chýbajú schopní sociálni vedci i technokrati.
Neexistujú teda väčšie časti verejného priestoru, kde sa rešpektuje myslenie založené na poctivom spracúvaní faktov, na logike. Najviditeľnejším, aj keď zďaleka nie jediným dôsledkom je spomínaný nástup čisto antiracionalistickej rétoriky na verejné tribúny. Poháňa ho to, že ľudia nevidia autority a, oprávnene, neveria v schopnosti systému, že by ich postavenie zlepšil. Pokiaľ nedôjde k vážnym spoločenským otrasom, sotva sa to zmení.