Pocit dojatia sa dostaví spoľahlivo za každých okolností. K vyhláseniu štátneho národného ošiaľu však ostávam chladná. Zdá sa mi čudné hrdiť sa niečím, k čomu som neprispela. Ale doprajem ten pocit všetkým, ktorí oň stoja.
Vidieť a komentovať tento príbeh úspechu aj v iných súvislostiach sa teraz rovná takmer národnému hriechu. Napriek tomu – či práve preto – mi nedá. Olympijským zlatom ovenčená Anastasia Kuzminová chtiac-nechtiac odhrnula záves, za ktorým sa ukrýva neviditeľný svet migrantov a migrantiek na Slovensku. A ak platí, že Slovensko systémovo viac alebo menej ignoruje svoje „vlastné“ menšiny, platí to aj v prípade menšín, ktoré u nás hľadajú nový domov.
Medzinárodná organizácia pre migráciu (IOM) na svojom webe uvádza, že na svete žije v súčasnosti okolo 232 miliónov migrantov. Ak by si založili vlastný štát, vytvorili by piatu najľudnatejšiu krajinu. Hneď po Číne, Indii, USA a Indonézii. Mnoho utečencov vrátane matiek s deťmi či dokonca osamelých detí bez sprievodu dospelých podstupuje nebezpečnú cestu. Stávajú sa obeťami obchodovania s ľuďmi, vystavujú sa poníženiu a strate ľudskej dôstojnosti, zomierajú na ceste do novej krajiny. Takto opisuje realitu miliónov ľudí na úteku za lepším životom IOM.
Ak vezmeme do úvahy fakt, že väčšina migrantov a migrantiek opúšťa svoje domovy nedobrovoľne, utekajúc pred vojnami či ničivými živlami, namieste je viac ako inokedy potreba solidarity a pomoci. U nás sa podiel cudzincov na celkovom počte obyvateľov pohybuje len niekde nad jedným percentom. Sú to ľudia, ktorí v súvislosti so získanou pracovnou pozíciou požiadali o pobyt a Slovenská republika im vyhovela. Nie každý spolu s povolením na pobyt získa aj slovenské občianstvo. V tomto smere však nie sme výnimkou.
A hoci Slovensko nie je pre väčšinu utečencov cieľovou destináciu snov, predsa len sa medzi „našimi“ cudzincami nájdu záujemcovia o udelenie azylu. Nie je ich veľa. Naše „dobré“ meno je v tomto smere asi už známe. Kým v roku 2006 u nás požiadalo o azyl 2 849 ľudí a získali ho iba ôsmi, v roku 2011 bolo žiadateľov už iba 491 a úspešných dvanásť. Slovensko zjavne – bez olympijskej potemkinovskej optiky – o azylantov a presídlencov veľký záujem nejaví.
Argument, že aj tak máme dosť vlastných starostí a nepotrebujeme si pridávať ďalšie, neobstojí. Pretože, kto nemá svojich problémov dosť? Slováci pomocnú ruku v časoch, keď ju potrebovali najviac, od slobodných krajín dostávali. Sme na rade podať ústretový štafetový kolík pomoci ďalej. Tým, ktorí ju potrebujú rovnako ako kedysi my.
Navyše bez pestrejšej spleti národov by Slovensko nikdy nebolo krajinou, kde sa ľudia navzájom svojimi inakosťami obohacujú. Ba práve naopak, tendencie smerujú k opačnému pólu. A to nikdy v histórii nerobilo dobrotu. Niet nič jednoduchšie – a nebezpečnejšie ako byť citliví len k úspešným príbehom.