Nie, nejde o pokus o pesimistickú predpoveď situácie pred parlamentnými voľbami v roku 2016. Je to stručný opis súčasných politických nálad vo Francúzsku. A keďže je dnes pravicový a ľavicový mainstream ťažko rozoznateľný, s miernymi obmenami by to mohlo sedieť aj na mnohé iné európske štáty.
Francúzsko nie je zďaleka jedinou krajinou so silnejúcou krajnou pravicou. Je však ilustratívnym príkladom. Viaceré prieskumy ukazujú, že výrazným víťazom volieb do Európskeho parlamentu bude pravdepodobne Národný front (NF).
Samozrejme, očakávaný dobrý výsledok radikálnej pravice sa dá relativizovať tvrdením, že hlasovanie v eurovoľbách je najmä „protestom“, a ich výsledok má minimálny vplyv na domácu politickú scénu. Le Penovej radikáli však očakávajú veľmi dobré výsledky aj v lokálnych voľbách, ktorých dve kolá vo prebehnú počas najbližších dvoch nedieľ.
Z celonárodného hľadiska to možno tak zle nevyzerá. Národný front sa určite nedostane na úroveň vládnych socialistov či hlavnej opozičnej strany Únie za ľudové hnutie (UMP). Hoci NF kandidátov postavil len v malom počte z niekoľko tisíc municipalít, stále je to päťkrát viac ako v predchádzajúcich voľbách v roku 2008. A čo je ešte dôležitejšie, podľa prieskumov môže dúfať v dvojciferný volebný výsledok. V takom prípade má reálnu šancu získať post starostov v niektorých z väčších miest.
Príčiny posilňovania trendov nacionalistickej politiky sú zrejmé. Silnejúce miestne zastúpenie vytvára organizačnú základňu, ktorá týmto radikálom pomôže v celonárodných voľbách – parlamentných i prezidentských. V tých posledných v roku 2012 získala Marine Le Penová 18 percent hlasov, v roku 2002 stačilo jej otcovi na postup do druhého kola o percento menej. Pri „dobrej“ konštelácii (a politická mizéria socialistov a UMP tomu naznačuje) môže Le¤Penová realisticky očakávať, že sa v roku 2017 pobije o najvyšší úrad v druhom kole. V skutočnosti ani nepotrebuje uspieť. Vďaka politickej sile sa nacionalistickí radikáli stávajú súčasťou mainstreamu: ako tichí koaliční partneri alebo ako programová inšpirácia.
Pre elity sa spojenectvo s protofašistickými silami akoby stávalo prijateľnejšie, než akceptovanie zmien sociálno-ekonomických vzťahov, obnova spoločenského kontraktu, na ktorom stála povojnová stabilita. Ustavičné opakovanie „hodnôt“, na ktorých vraj stojí európska civilizácia, je v lepšom prípade zbožným prianím, v horšom cynickou zásterkou.
Ak naozaj veríme, že dôstojný život dokáže naplniť iba Európa slobody, ľudskosti a ľudských práv, mali by nás trápiť podmienky, v ktorých sa dá naplniť. Ťažko ju vybudujeme v spoločnosti, ktorú Zygmunt Bauman nazval spoločnosťou spotrebiteľov. V spoločnosti, v ktorej sa v mene zisku a akumulácie kapitálu postupne životné funkcie menia na tovar.