Tie potom Inštitút pre dobre spravovanú spoločnosť, ktorý stojí za projektom tohto portálu, rieši s príslušnými samosprávami. Viac ako tridsať podnetov len na tomto webe sa týka čarbaníc na budovách alebo iných plochách a návrhov na monitorovanie opakovane ničených zastávok MHD, podchodov, historických pamiatok, súkromných domov…
Grafiťáci, writeri, sprejerské crew. Nech sa volajú akokoľvek a nech sú ich práce (z pohľadu nezainteresovanej väčšiny skôr výtvory) akékoľvek, verejnosť ich vníma predovšetkým negatívne – a ráta škody na spoločnom i súkromnom majetku. To, že sú nemalé, je každému jasné.
Haky-baky, známe z múrov a stien, sú pre nahnevaných obyvateľov dotknutých miest všetkým možným, len nie umením, hoci ich autori sú rozmanití rovnako ako ich kresby. Formy, motivácie, realizácie či inštalácie umenia na verejných miestach sa líšia a v prípade umelcov ako Banksy sa presunuli aj do múzeí a galérií.
Krásne hodnotné umelecká diela, ktoré legálne skrášľujú často inak nevábne miesta, nemajú nič spoločné s čarbanicami, ktoré sú väčšinou iba podpismi ich autorov. Aspoň pre ľudí „zvonka“ je to určite tak. „Insajderi“, tvorcovia a konzumenti tejto špecifickej pouličnej subkultúry, to však vidia inak. Napokon, aj jedno z bratislavských grafity hlása: „Mladí to vidia inak!“ Pouličnú tvorbu považujú za svoju anarchistickú manifestáciou slobody a rebélie, veľmi zjednodušene povedané.
Ako zladiť túžbu mládeže „nebyť ako oni“ so snahou generačne starších ľudí o zachovanie svojho majetku v podobe podľa vlastných predstáv, je otázka, ktorú si zrejme kladie iba málo zo zainteresovaných na jednej i na druhej strane. Kompromis pre prvých nie je cesta, pre druhých nie je dostatočným riešením. Slovo má napokon zákon, chrániaci súkromný aj verejný majetok.
Z pohľadu majiteľov miest, na ktorých sa grafity realizujú bez povolenia, ide o nezastaviteľný vandalizmus. Preto viaceré samosprávy pre sprejerov radšej vyčleňujú legálne plochy. „Z hľadiska grafitov ako druhu adrenalínovej zábavy sa však takto stráca isté čaro,“ nazerajú na vec po svojom autori pouličných obrazov a podpisov (tagov).
Vychádzka ulicami slovenských miest s Bratislavou na čele tak vyvoláva rôznorodé pocity v závislosti od očí, ktoré sa pozerajú. Jedni sa tešia, druhí zúria, väčšina nechápe – a kompetentným naskakuje po tele alergický výsev.
Isté české príslovie (bez primeraného slovenského ekvivalentu) znie: „Jména hloupých na všech sloupích.“ Je na škodu krásy i povesti legálnych grafitov ich ideové prepojenie s tagmi, čarbanicami „na just“, ktoré narúšajú umelecký zámer niekoho iného – architekta, stavebníka, dizajnéra, dokonca aj iného sprejera.
Okrem dávky adrenalínu a dočasného pocitu rebélie za tagmi totiž nezostáva nič viac ako tie „jména“ na označkovaných stĺpoch. Obom stranám konfliktu by pomohlo, ak by to writerským partičkám došlo.