Aktivisti, ktorí organizovali demonštrácie či poskytovali pomoc raneným, samozrejme, z Kyjeva nezmizli. Niektorí dokonca ostali priamo na námestí.
Ale svetoví politici už chodia podporovať novú moc. Tá vládne neprehľadne. Po tom, čo si vplyvové skupiny podelili rezorty, je ťažké v chaotickom parlamente naozaj pracovať či niekoho odvolávať. A do nových parlamentných volieb sa nikto nechystá. Moc sa teda realizuje v líniách demarkovaných vo februári. A podľa dohôd oligarchov. Tých dnes západné médiá chvália ako všeobecne rešpektované osoby, ktoré múdro na seba zobrali zodpovednosť za vývoj krajiny.
Evokuje to situáciu po oranžovej revolúcii v roku 2004. O rok rast HDP spadol z dvanástich percent na menej ako tri percentá, a to uprostred globálnej konjunktúry. Pre spory skupín, ktoré si nanovo začali deliť teritóriá. Pritom západná tlač ešte exalticky referovala o krajine ako o spokojnej spoločnosti, ktorá si vybojovala demokraciu.
Dnes Ukrajinu zobrazujú ako krajinu, ktorá by opäť mohla smerovať k blahobytnej, európskej budúcnosti, ak by sa do nej nepustil agresívny sused, Rusko. Pritom otrasy na juhu a východe krajiny nie sú jediné. Aj v samotnom Kyjeve neustále prebiehajú boje o moc. Niekedy bizarným spôsobom. Ako keď rozčúlení obyvatelia zavolajú políciu na tucet ozbrojencov, ktorí prišli zabrať budovu patriacu drobným podnikateľom v prospech niekoho iného. Ozbrojencov nakoniec vyslobodí samotný šéf prezidentskej administratívy, ktorý si ich pomedzi prekvapených policajtov odvedie nevedno kam.
Hlavný konflikt sa však naozaj odohráva v línii Kyjev voči juhozápadu. Akurát je podávaný značne manipulatívne, ako pudové pnutie rusofónneho obyvateľstva k Moskve. Pritom má napríklad veľmi silný hospodársky rozmer. Bane, metalurgické kombináty a strojársky priemysel regiónu životne závisia od exportu do Ruska.
Región integráciou do európskeho hospodárskeho priestoru nič nezíska, práve naopak. A z krátkodobého hľadiska sa tu vytvorila dramatická spätná väzba – čím viac sa zhoršujú vzťahy Kyjeva a Moskvy, tým viac trpí export do Ruska a tým sú silnejšie separatistické nálady.
EÚ v tejto situácii zlyháva. Nepočuť podporu občianskej spoločnosti ani podporu úplne rozumnej požiadavky federalizácie. Podobne ako nikto nenačrtol, ako by z primknutia k EÚ a štrukturálnej pomoci mohol dlhodobo profitovať Východ. Namiesto toho sa politici vyžívajú v nezmyselných výzvach na sankcie proti Rusku. Tie by pritom mimoriadne poškodili práve Ukrajinu, ktorá do Ruska vyváža štvrtinu svojho exportu. Je s ním ekonomicky prepojená viac ako ktorákoľvek iná krajina.
Je jasné, že to, čo sa začalo ako americké dobrodružstvo, nakoniec bude musieť z veľkej časti zaplatiť EÚ. Ale vedúce krajiny spolku aj únia ako celok stále reagujú oneskorene a zmätene. Škody, ktoré tak vznikajú, pritom môžu byť naozaj ďalekosiahle.