Otvorili sme dvere na terasu, sedeli v prútených kreslách, spod prahu vyliezali obrovské mravce, podobné ako tie, ktoré spomína vo svojej knižke Gabriel García Márquez, z agátu pri terase vylietali divé včely. Odjakživa v dome býva rovnaká vôňa, pripomínajúca vôňu včelích plástov. Naša mama tvrdí, že taká vôňa tam bola, už keď s otcom dom kúpili.
S Dušekom sme sa zhovárali o literatúre a o písaní. O čítaní aj písaní. Na mnohé veci máme rovnaký názor, máme veľa spoločných spisovateľov a tak sme sa dopĺňali. Ja som uvravenejšia, čo je dané mojím ženským ustrojením, aj genetickou výbavou z maminej i otcovej strany. Dušek je noblesnejší, introvertnejší a napriek tomu sa vieme zhovárať aj počúvať.
Zišli sme do nášho domu dolu do Modry, návšteva odišla, čaj, víno aj káva boli dopité. Skočila som rovnými nohami do svojich modranských krážov, ošírovaná rodičovskými povinnosťami, predveľkonočným chystaním. Áno, na vidieku sviatky ešte slávime…
Napriek tomu, že krátky rozhovor o literatúre bol iba malým vybočením z toho, ako obaja žijeme, ešte dnes mám pocit, že sa niečo závažné stalo. A to tým, že sme hovorili o Proustových zložitých vetných konštrukciách, o prvých vetách, ktoré sme kedy napísali, o zvláštnom rozpoložení, ktoré človek má iba pri písaní. Pospomínali sme kamarátov, čo sa rýchlo pobrali, poprezerali staré fotografie, zarecitovali si zopár básní. Všetko v televízii nebude, možno sme toho nahrali aj na celovečerný film. Mám však pocit, že pre oboch bol dôležitý.
Potešilo ma, že niekto podobne citlivo ako ja vníma a číta Prousta. Tato vždy vravel, že podľa Prousta dobrá veta musí byť ako vajíčko. Niekoľko tých vajíčok sme odcitovali. Blíži sa Veľká noc. Odmysliac si jej skutočný náboženský význam aj sviatok vajíčok, kvetov, jari a farieb. Na trhu núkajú vajíčka. V skutočnosti dávam prednosť tým proustovským, napísaným. Ešte aj údené mám radšej to od Štefana Moravčíka, to, ktoré spomína vo svojej knižke Sedláci. Aj hloh, keď kvitne, myslievam na Prousta.
A keď je dobrá sviatočná polievka alebo iné jedlo, vždy si spomeniem, komu v slovenskej literatúre tak dobre voňalo spod pokrievky. Veď ja som si i segedínsky guláš zamilovala, až keď som si prečítala Remarqua. Tam sa naň pozývali!
Teším sa na sviatky, na modranský kostol s novučičkým oltárom, ktorý namaľoval kamarát Tomáš Polonský. Vyzerá tak, že vzkriesenie a všetko, čo sa na Veľkú noc stalo a predchádzalo tomu, by sa pokojne mohlo odohrať aj v našom modranskom chotári. Teším sa na koláče, ktoré s mamou upečieme, i na vajko, ktoré ponáram do cibule alebo cviklovej šťavy.
Keď budem dobrá a zostane chvíľka, možno sa mi podarí napísať jednu-dve pekné vety. Možno sa mi podarí nemyslieť na politiku, ekonomiku, vyrúbané lesy, na zhumpľovanú krajinu… V literatúre akoby za zrkadlom je všetko trochu krajšie aj škaredšie ako u nás doma.