Postupná deštruktívna premena Bratislavy v nesúrodý, nenápaditý a nečitateľný architektonický hybrid je presne z rodu týchto občianskych „radostí“. Vydrica a Zuckermandel, vzácne historické lokality pod Hradom, zničené počas takzvanej budovateľskej éry socializmu a zatiaľ ešte našťastie nezastavané, ponúkajú radným hlavného mesta unikátnu príležitosť ukázať, že im na meste, na jeho obyvateľoch a ich názoroch záleží.
Aktuálnym jablkom sváru je archeologický prieskum juhozápadnej časti Podhradia, kde sa dajú vzhľadom na historické súvislosti predpokladať zaujímavé a hodnotné nálezy. Investora, ktorý čo najskôr plánuje rozšíriť svoje riverparkové kráľovstvo nielen okolo PKO (a na úkor PKO), ale aj smerom k Starému Mestu, podporuje – na rozdiel od mnohých bratislavských aktivistov – aj časť archeologickej a architektonickej obce. Je však možné, že ich hlas je v kakofónii štrngotu mincí z Podhradia iba viac počuť.
Či už je to tak, alebo onak, vo vzduchu visí otázka, či práve prebiehajúce kopanie na Zuckermandli nie je iba povinnou jazdou developera s cieľom rýchlo, aby sa nepovedalo, archeologické „sutiny“ prehrabať, ešte rýchlejšie zasypať a začať stavať. Namiesto skutočného úsilia o to, aby sa prípadné vzácne relikty bývalého kráľovského a korunovačného mesta našli, popísali, zverejnili a uchovali. Ako káže zákon o ochrane pamiatkového fondu, mimochodom.
Problém samozrejme netkvie v tom, kto všetko sa k téme vyjadrí a kto bude mať silnejší či odbornejší hlas. Ide o to, aby zas nezvíťazil plný mešec, ale najlepší záujem Bratislavy. A aby všetky strany dostali rovnakú šancu na vypočutie, na zváženie jednotlivých pohľadov a na vykonanie všetkého potrebného. Nech budúce slovenské generácie nezhodnotia dnešné rozhodnutia ako zlé, podobne ako my dnes hodnotíme tie minulé.
Po príklad zlého rozhodnutia si stačí zájsť ku Katedrále sv. Martina. K prázdnu po nešťastne zbúranej neologickej synagóge, ikone Prešporka, na ktorú Bratislavčania dodnes s nostalgiou spomínajú v presvedčení, že nemala padnúť za obeť dobe.
Hodnoty minulosti potrebujú dôkladný prieskum a šancu na prežitie, aby si ich zajtra či o sto rokov mohli obyvatelia aj návštevníci mesta sami ohmatať, uvidieť, urobiť si vlastný názor.
Ak by to znamenalo dočasnú paralýzu developerskej výstavby, ktorá veľmi pravdepodobne nevylepší vzhľad Podhradia a chránenej panorámy hradného vrchu, stálo by to za to. A možno sa medzičasom podarí prehodnotiť stavebné rozhodnutia, ktoré do centra mesta síce vnesú moderné administratívno-obytné objekty, ale zato žiadnu krásu a už vôbec žiaden dôvod milovať a chrániť svoje mesto.
„Rozvoj“ Bratislavy v duchu porekadla „zíde z očí, zíde z mysle“ by sa už konečne mal skončiť.