Plodila ich romantická predstava, že malú krajinu možno opatrovať ako záhradku, v ktorej sa neprehliadne ani kút a nenechá splanieť ani byľka. Práve preto, že je ako dlaň.
Domnienku, že v malej krajine sa každému dostane empatickej opatery, už dávno odniesla voda. No idea záhradky, ktorá zakvitne, ak štát nebude prekážať voľnej ruke trhu a občianskej iniciatíve, nevymizla. Stovky či tisícky občanov si aj dnes myslia, že malá krajina sa dá riadiť uličnými výbormi a ľudové hlasovanie nahradí ruku trhu a aj zložité štruktúry úradov, kompetencií a informačných tokov.
Z ilúzie malej záhradky, kde sa o všetkom vie, ťažia aj politici. Bez zábran a solídnych informácií sa obúvajú do života tých najchudobnejších. Poznanie, ako skutočne žijú tí, ktorí sú odkázaní na pomoc štátu, považujú za menej dôležité než napr. archeologický výskum. Kým ten je úctyhodne zákonnou povinnosťou pri stavbách zasahujúcich do krajiny, podobná starosť chýba, keď sa ide zasiahnuť do životných podmienok najslabších.
Keď ide o chudobných, chýba aj starosť o udržiavanie historického právneho vedomia. Pripomienkové konanie k návrhom zákonov ukazuje, že ctihodné inštitúcie, ktoré majú možnosť dávať zásadné pripomienky k legislatíve, nemajú povedomie o medzinárodných ľudskoprávnych záväzkoch Slovenskej republiky a zmysle jednotlivých právnych ustanovizní.
Príkladom je pripomienka Národnej banky Slovenska k návrhu novely zákona o životnom minime, ktorý schválila vláda pred týždňom. Zmyslom novely je zabrániť znižovaniu minima a od neho sa odvíjajúcich štátnych dávok, ak medziročne klesnú príjmy alebo výdavky nízkopríjmových domácností.
Chvályhodný krok a drobná záplata dlhu, ktorý má Slovensko v starosti o inštitút životného minima. Podľa nesplneného uznesenia vlády sa totiž minimum už v roku 2012 malo prehodnotiť aj na základe normatívnych spotrebných štandardov, ktoré sú potrebné na najskromnejší, ale slušný život. Podkladové analýzy uznesenia ukazovali, že životné minimum nestačí valorizovať. Potrebuje rekonštrukciu, pretože nezabezpečuje ochranu pred pádom do chudoby.
Národná banka Slovenska však zjavne nepozná tieto súvislosti. Ako inak by sa mohla pozastavovať nad tým, že ponechaním životného minima na nezmenenej úrovni by dochádzalo k reálnemu rastu príjmu „a tým aj spotreby nad pôvodne určený, zamýšľaný minimálny rozsah spotreby“?
Znepokojenie významnej inštitúcie nad tým, že by reálna hodnota životného minima mohla rásť, by sa malo dostať do učebníc. Ako príklad pohľadu, ktorý je účtovnícky pedantný, no bez historickej pamäti. Bez znalosti medzinárodných dohovorov, ktoré od signatárskych štátov vyžadujú aj úsilie „sústavne zlepšovať životné podmienky obyvateľov“.
Sme malá spoločnosť, ale do hrncov si nevidíme. Len občas do hrncov tých, ktorí sa nedostanú k poštovému okienku, keď sa pred sviatkami vyplácajú dávky, nahliadne investigatívna kamera. Ukáže nám, že aj cez sviatky sú v nich lacné cestoviny. Kolienka – symbolická strava pre tých, ktorých v malej záhradke, kde by nemala splanieť ani byľka, nechávame na kolenách.