Mnoho z nich takzvaných skutočných sa začalo a skončilo v počítači ich autorov s jediným cieľom – pritiahnuť divákov či čitateľov k reklamnému obsahu daného média. Preto sa sama písaniu o ľudských osudoch nevenujem. Obávam sa ich devalvovania a zneužitia. Veď stačí si čo len raz prečítať internetové diskusie pod článkami tohto typu. Ale, samozrejme, sú príbehy, ktoré sa, žiaľ, naozaj stali a ktoré sa už jednoducho nedajú obchádzať. Ako tieto…
Vo februári v Česku smútili nad dobrovoľným odchodom Filipa, chalana, ktorý mal celý život pred sebou. Príbeh jeho takej zúfalo zbytočnej smrti sa stal verejným vďaka jeho mediálne známej blízkej príbuznej. Nie, nebudem menovať. Konkrétne mená dodávajú síce príbehom dôveryhodnosť, odoberajú im však na otrasnom odkaze, že takéto tragédie vôbec nie sú ojedinelé (a potvrdzujú to mnohé štatistiky), ale verejnosť sa o nich nikdy nedozvie.
Filipova maminka vo svojom denníku napísala: „Dcéry mi opakovane hovorili, že Filípek bude gej, nech sa s tým vyrovnám. Ubezpečovala som ich, že to pre mňa nie je vec, s ktorou by som sa nezmierila, ale nehodlám mu to podsúvať, a že raz, keď s tým príde sám, prijmem ho s otvorenou náručou. Len ma bude mrzieť, že bude mať ťažší život. Keby som tak tušila…“
Filip by podporu vo svojej milujúcej rodine našiel. Dokonca ho doma viedli k viere v nádeji, že z neho a ďalších detí vychovajú slušnejších ľudí. Tak kto ho obral o túžbu žiť? Filipova mama v denníku pokračuje: „V tom čase nám vôbec nedošlo, že náš farár má v každej druhej kázni homofóbne reči proti registrovanému partnerstvu a proti homosexuálom.“
Chlapec časom odmietol do kostola chodiť, no rodina stále nič netušila. Až ho jedného rána našli v záhrade obeseného. A v jeho izbe dlhý list na rozlúčku. K rodine plný lásky, k svetu plný smutného poznania: „Dnešný svet je plný predsudkov a nenávisti k určitým skupinám ľudí. Hrozne ma to štve a želám si, aby to tak nebolo, aby sa so všetkými zaobchádzalo rovnako a aby moja smrť aspoň trochu napomohla k rovnoprávnosti všetkých ľudí na zemi.“ Mal iba štrnásť!
Na Slovensku sa stal podobný, hoci sčasti odlišný príbeh. Jeho hlavná hrdinka (azda by mi odpustila tento románový výraz) bola už dávno dospelá žena, ktorá na rozdiel od Filipa nepočúvala nenávistné hrôzy o sebe iba v kostole, ale aj doma. Ako spomenula jej príbuzná, rodine sa „nepáčilo, že sa jej páčili dievčatá, a tak sa jej to snažili vysvetliť a obrátiť ju, až si ľahla pod vlak“.
Tak toto sú dôsledky slov samozvanej „kultúry života“ z kazateľníc, parlamentných lavíc, pochodov „za život“, z krčiem, z kuchýň. Slová plné jedu, ktorý ničí v ľuďoch to najlepšie. Vieru v lásku, lásku k životu. A k nenávistným slovám sa pridáva mlčanie ostatných. Tých, čo si myslia, že dnešná honba na čarodejnice nie je v poriadku, ale mlčia, nepovzbudia… Nebezpečné slová, nebezpečné mlčanie. Zodpovedné za zničené životy – tie žité i tie stratené. Žalujem!