Je očakávané „uvoľnenie šetrenia“ zmenou politického kurzu? Nech už to so Jean-Claudom Junckerom dopadne akokoľvek, smutným paradoxom je, že tragikomédia s topkandidátmi politických skupín sa skončila presne tým, čomu vraj mala zabrániť – politickým handlovaním národných lídrov. Neprehľadnou hmlou personálnej politiky, zákulisných ťahov, ústupkov a kompromisov však prebleslo aj svetielko nádeje – obsahovej diskusie o ďalšom smerovaní európskej politiky.
Napriek oficiálnym uisteniam smerovaným trhom a voličom (v tomto poradí), EÚ nie je z najhoršieho von. Tlak na zmenu politického kurzu v Európe už rastie minimálne dva roky – hlavným cieľom bola doteraz škodlivá, rigidne uplatňovaná rozpočtová konsolidácia. Zdá sa, že „prorastovému táboru“, zhromaždenému okolo talianskeho premiéra Renziho, sa podarilo časť požiadaviek pretlačiť aj do (zatiaľ neoficiálnych) záverov summitu.
Zmienka o potrebe využívania flexibility „vstavanej do existujúcich pravidiel Paktu stability a rastu“ ešte neznamená zmenu rozpočtových pravidiel, indikuje však minimálne ochotu voľnejšie ich interpretovať. Taliansky premiér, posilnený dobrým výsledkom v eurovoľbách, žiada viac času na skresanie deficitu, a čo je ešte dôležitejšie, aby sa doň nezapočítavali verejné investície. Tentoraz však môže nájsť podporu aj v Berlíne – nový sociálnodemokratický minister hospodárstva Sigmar Gabriel žiada uvoľnenie fiškálnych pravidiel.
Zmena v prístupe k rozpočtovým pravidlám je síce potrebná, sama osebe však Európu (a rastúci počet jej občanov) z marazmu nevytiahne. Na každodenný život majú omnoho bezprostrednejší vplyv sociálne systémy. Najmä pre tých, ktorí sa už stali obeťou krízy – nezamestnaných, ľudí ohrozených chudobou, a pod. V európskej politike už dlhšie vládne trend vnímať systémy sociálnej ochrany ako bremeno či nevyhnutné zlo. Na summite sa budú spomínať ako nástroj boja proti nerovnosti, investícia do dlhodobej prosperity.
Bolo by však predčasné považovať to za známky zásadného revidovania politického kurzu. Na to je potrebné prejsť od všeobecných rečí k činom. Jednou z možností je revidovanie parametrov, na základe ktorých dáva komisia svoje makroekonomické odporúčania. Vytvoriť systém fiškálnych nástrojov EÚ alebo eurozóny, ktoré pomôžu podporiť rast či tlmiť šoky budúcich kríz. O tom všetkom sa už v únii hovorilo, no chýbala dostatočná politická vôľa.
V tejto diskusii Slovensko doteraz vystupovalo skôr ako pasívny podporovateľ názorov Berlína. Na nedávnej konferencii sa však premiér Fico zaradil do „prorastového tábora“, po boku Renziho a Hollanda. Ak to myslí vážne, má unikátnu možnosť – o dva roky prevezmeme rotujúce predsedníctvo Rady EÚ. V tom čase sa už možno nechystá stáť na čele vlády, dovtedy však môže mať prípravu politickej agendy vo svojich rukách.