Vďaka zopár "fanatikom” z Modranskej besedy sa každý rok po modranskom parku pri jazierku motajú víly, škriatkovia a princezné, z rybníka vylezie vodník a na lavičke sedí Červená čiapočka…
Nie, nehovorím o karnevale. Rozprávková Modra je akýsi maratón bábkových divadelných predstavení. Sprievodnými akciami boli napríklad výroba bábok a improvizované divadelné predstavenie, čitateľský maratón, besedy so spisovateľmi, starodávny kolotoč, ktorý vás prevezie v prútenom koši, alebo flašinet pána Gontka.
Prídete do parku a ste v rozprávke, alebo aspoň niekde v minulosti, keď bábkové divadlá hrávali aj pre dospelých, keď divadlo v meste či dedine bola udalosť, privíta vás gašparko, stretnete čerta alebo vodníka, natrafíte na stánok s koláčmi, ktoré piekli modranské mamy, aby výťažok z ich predaja podporil modranské materské školy, dáte si zmrzku, urobia vám malinovku aj kávu.
Toto podujatie má čoraz väčší "fanklub” aj svojich sponzorov, nebyť však Modranskej besedy a ľudí v nej, ktorí majú radi rozprávky a divadielka, nikdy by nevzniklo. Keramické trhy v Pezinku zastrešuje mesto. Za tými modranskými sú opäť tí istí "fanatici” z Modranskej besedy, čo v noci pomaľujú dlážku starými modranskými vzormi, čo pripravia sprievodné podujatia, v noci pečú koláče, aby potom výťažok z predaja venovali trebárs na opravu Modranského sirotinca. Možno sú to najkrajšie podujatia v Modre.
Na všetkom záleží. Na tom, ako mesto vyzerá, ako si váži kultúrne pamiatky, aj na tom, čo pripravuje pre svojich občanov.
My Modrania sme dlho súperili s Pezinkom o to, kto čo má, komu na vinobraní zaprší, kde majú lepšie víno, kde pripravia lepšie a zaujímavejšie kultúrne podujatia. V poslednom čase by Modra, nebyť modranskej besedy riadne zaostávala. Modranské podujatia sú ako sa na menšie mesto patrí akési komornejšie, ľudia, organizátori aj diváci sa medzitým zoznámili a navzájom poznajú, človek, ktorý na ne príde, má pocit, že svet je malý, a že sa vlastne všetci poznáme, že sme sa stali súčasťou akejsi veľkej príjemnej rodiny, kde je dobre, kde majú radi staré domy, kultúrne pamiatky, kde majú radi keramiku aj víno a kde vedia, že na tých malých raz bude stáť svet, a preto im ho treba ukázať v tom lepšom a krajšom svetle, v rozprávkovom.
Pozvali ma Juro a Agáta Petrakovičovci spolu s Katkou Kerekesovou čítať. Čítala som z knižky To mlieko má horúčku, Katka z Mimi a Líza. Deti sem nepriviedli pani učiteľky, ale mamy. Nik nevyrušoval, ležali na dekách a počúvali. Potom sa rozpršalo a prišla búrka. Všetci sa bežali skryť do kultúrneho domu, kde malo podujatie pokračovať. Najskôr však ratovali bábky a kulisy. Dojalo ma, ako malý chlapec bežal k stánku z knihami z pezinského antikvariátu a kričal, rýchlo, prvé treba zachrániť knižky, aby nezmokli. O pol hodiny boli všetci pod strechou aj s koláčmi a knižkami a bábkami. Záver rozprávkovej Modry patril Piktorovcom.
O rok sa stretneme znovu, zatiaľ budeme spomínať a tešiť sa. Na chvíľu som tam zabudla, že som veľká, zastokla som si za klobúk kvet a hovorila si, že by v tej Modre nebyť toho a hentoho naozaj mohlo byť ako v rozprávke, a že chvíľu naozaj aj bolo…