Ulice Brazílie sú živým laboratóriom a úzke spojenie detskej chudoby, zločinu, bezdomovstva a užívania drog tam bije do očí. Akademické štúdie prinášajú početné argumenty, že zločinnosť detí a mladistvých možno znižovať len cez komplexné programy boja proti chudobe, sanácie bývania (sociálny mix namiesto get) a programy voľného času.
Aby deti neboli hrozbou, potrebujú samy pocit bezpečia. To platí univerzálne. Rovnako však platí, že silnejší je hlas tých, ktorí ako schodnejšie vidia zníženie veku trestnej zodpovednosti a posilnenie represie. A tiež izolovanie (sa od) tých, ktorí sú považovaní za problémových susedov.
Aj u nás je to tak. Takmer nepočuť volanie po väčšom úsilí ozdravovať barbarské podmienky života časti detí. Je jednoduchšie vysťahovať neplatičov a nepohodlných na okraj obce a postaviť múr, ako denne konzultovať s ľuďmi, ktorí nevedia platiť účty a sú prihluční. Starostom a primátorom je jednoduchšie tolerovať zvykové rozdelenie škôl v meste na tie, kam chodia deti z lepších rodín, a tie, kam chodia tí menej šťastní, ako snažiť sa o sociálne zmiešané triedy. A je oveľa jednoduchšie vyhovieť petíciám, ktoré odmietajú „v našom susedstve“ domy na polceste, komunitné centrá či výstavbu obecných bytov, ako púšťať sa do ich obhajoby.
Izolovanie nepohodlných a ustupovanie odporu, ktorý sa zdvihne pri pokuse o sociálne premiešanie v školstve, vo voľnom čase či v bývaní vyzerá ako efektívne riešenie. Kto by sa staral o to, či deti, ktoré žijú v obydliach takých preplnených, že tam chodia len jesť, keď je čo, a prespávať, majú sa ako naučiť súcitu? Zdá sa, že málokto myslí na to, že deti, ktoré život učí, že ak si niečo nezoberú hneď, budú zaspávať hladné, ktoré prežili detstvo odstrčené, raz prekročia hranice geta. A možno čímsi zahmlenými, ale chtivými očami budú obzerať možnosti, ktoré sa im ponúkajú. A budú pritom v bande podobných nešťastníkov, ktorým ich počet dodáva sebavedomie, o akom sa im inak iba sníva.
Nie že by sme výraz sociálna prevencia nepoznali. Tí, čo v roku 2005 pripravovali zákon o sociálno-právnej ochrane detí, verili, že práve vďaka nemu už sociálna prevencia nebude nekrytou zmenkou. Dnes vieme, že je ňou naďalej a systém „na seba nadväzujúcich a vzájomne sa podmieňujúcich opatrení, ktorými štát, respektíve spoločnosť garantuje dieťaťu a jeho rodine ochranu, podporu a pomoc“ zostal v prípade detí z get fikciou. Ušľachtilý právny rámec dekoruje nezodpovednosť a nenaplnenie ešte dlhého výpočtu pôsobností celého radu subjektov.
Decentralizácia a modernizácia verejnej správy neviedla k väčšej starostlivosti o zdravý sociálny vývoj detí. Život časti detí sa barbarizuje. Je čas pozrieť sa, ako sa v jednotlivých obciach – a osobitne v tých, v ktorých sa vyskytli tragické prípady detí zabijakov – stretáva práca zodpovedných subjektov a čo poskytuje a neposkytuje pre deti vyrastajúce v prostredí, ktoré dáva viac dôvodov na nenávisť ako lojalitu k svetu dospelých. A potom zmeniť zákon tak, aby nebol len Potemkinovou dedinkou, v ktorej sa kochajú vladári.