Pred desiatimi rokmi mi jedna americká diplomatka povedala: „Agendu zahraničnej politiky Spojených štátov neurčuje prezident. Určujú ju národné záujmy.“ Vtedy úradoval v Bielom dome George Bush mladší. Zahraničnú politiku mali v rukách neokonzervatívci. Útok na Irak, ktorý sa začal rok predtým, rozdelil Západ a antagonizoval mnohých dovtedajších amerických spojencov. Washingtonu to bolo, zdá sa, jedno. Jeho oficiálni predstavitelia vyhlasovali, že superveľmoc rádu USA sa nemôže nechať zväzovať stálymi alianciami. Má svoje záujmy, svoju misiu a na jej napĺňanie postačia flexibilné koalície ochotných. Pred desiatimi rokmi vyznelo vyhlásenie americkej diplomatky mimoriadne pesimisticky.
Obamovým hlavným politickým prísľubom bolo, že zmena je možná. Hoci chcel pozornosť venovať najmä zmenám vnútri krajiny – rovnejšej, spravodlivejšej spoločnosti – vzhľadom na postavenie USA ho nevyhnutne mnoho energie stáli boje o povahu zahraničnej politiky. Dokazovaniu, že „mäkkým“ prístupom neohrozuje národné záujmy a bezpečnosť. Opakovane vyhlasoval, že konflikty, do ktorých sa Američania zapojili, nemožno vyhrať vojenskou silou. Napriek tomu zahraničná politika sa zmenila skôr tónom, než podstatou.
V myslení neokonzervatívcov hrala dôležitú úlohu doktrína Dlhej vojny – globálneho konfliktu medzi silami „slobodného sveta“, vedenými Washingtonom, a džihádistickým islamom. Ten reprezentovali stále nové lokálne inkarnácie v páse nestability, tiahnucom sa od Blízkeho východu cez Strednú Áziu až po jej juhovýchod. Útoky z 11. septembra 2001 a neskôr ďalšie v Madride a Londýne mali byť dôkazom, že nejde o regionálny problém, ale o globálny konflikt. Afganistan, Irak, Pakistan… to všetko boli iba krátkodobé epizódy vo vojne, ktorej trvanie odhadovali na 80 rokov.
K takému zjednodušujúcemu videniu sveta sa nedávno vrátila vtedajšia šéfka americkej diplomacie Hillary Clintonová. Boj s džihádskym terorizmom prirovnala k zápasu s komunizmom počas studenej vojny. Washington sa vraj dopustil mnohých chýb, občas podporoval nechutné režimy, robil „veci, na ktoré nie sme hrdí“, ale nakoniec triumfoval. Zvíťazil nad Sovietskym zväzom a hrozbou komunizmu.
Výrok Karola Marxa o dejinách, ktoré ľudia netvoria podľa ľubovôle, ale v okolnostiach zdedených z minulosti, pokračuje expresívnou vetou: „Mysle živých ťažia ako nočná mora tradície všetkých mŕtvych generácií.“ Za postupnou zmenou kurzu Obamovej zahraničnej politiky môžeme vidieť snahu zachovať si vplyv v strategicky dôležitom regióne. Ústupky tlaku verejnej mienky alebo dedičstvo presvedčenia, že poslaním USA je vyhrávať globálne konflikty. Či už železnou päsťou, alebo železnou päsťou v zamatovej rukavičke, je otázkou prostriedkov. A tie sú posvätené účelom.