Nikto netvrdí, že ich bolo nejako veľa, ale predsa sa tu a tam nejaké našli. No spoluobčania, ktorí čítali nielen ich články, no občas sa pristavia i pri komentároch domácich žurnalistov, vedia, že ich život na Slovensku je takmer rovnako nebezpečný ako osud celej vlasti, ktorý neprežite visí na čoraz tenšom vlásku.
To je, samozrejme, pohľad na bežný život, no pohľad na historické súvislosti, ktoré ho dodnes podmieňujú, môže tomuto zdanlivo bezstarostnému voľkaniu dodať korenistú príchuť tragického osudu. V prvom rade je totiž úplná náhoda, že Slovensko je na svojom mieste. Ešte pred pár týždňami ho istý komentátor z mienkotvorného denníka situoval ďaleko na Východ v súvislosti s prudkým výskytom hlaholiky na našom území pred vyše tisíc rokmi.
Až zažehnaním takpovediac vražednej misie solúnskych bratov, aspoň podľa jeho názoru, neskončilo Slovensko vo večne jedovatých pazúroch Východu. Využil v podnetnom článku i blízkosť Břeclavi, v takom tom eufemistickejšom vyjadrení postaršieho nemeckého názoru, že civilizácia sa končí na východ od Drážďan. Vtedy by sa končila na východ od Břeclavi, ktorá je predsa len o niečo východnejšie ako Drážďany. Břeclav by bola tohto osudu ušetrená, lebo (našťastie) zrejme nikdy na Veľkej Morave nebola.
To však je úplné nič v porovnaní so Slovenským národným povstaním, ktoré malo v piatok 70. výročie. V súvislosti so SNP je bezpečnostná situácia takmer opačná, lebo hrozí, že celý Východ sa takpovediac preleje na Slovensko. K hlbokej myšlienke o slabosti a nepripravenosti slovenskej armády ho priviedla prítomnosť ruských hostí na oslavách: „Prítomnosť ruského ministra obrany na oslavách SNP je rúhaním sa odkazu, ktorým je zápas za slobodu a proti imperiálnemu útlaku.“
Nepochopil to, podľa neho, ani minister zahraničia, čím k priamemu ohrozeniu vlasti prispel nemenej: „Ak minister Lajčák hovorí, že oslavy SNP a udalosti na Ukrajine „sú dve nespojiteľné veci“, tak chudák nerozumie, že ich spája túžba po slobodnom rozhodovaní o vlastnej budúcnosti.“ V tom by problém teda nebol. Ale problém je v tom, že sa na obranu vynakladá málo.
Ach, kde sú tie časy, keď pravicový minister veselo rozpredával zbrane, keď minister financií vysvetľoval, že Slovensku stačí menšia protichemická jednotka, keď predsedníčka vlády vyslovila počudovanie, že v takej malej armáde je tak veľa dôstojníkov! Dnes je to už iné a okrem toho je vlasť v ďalšom ohrození, ktoré sa stále prehlbuje: „Až do štádia, že keby na Slovensko vtrhli jazdci na koňoch s kopijami a lukmi (napríklad Džingischán), armáda by ubránila krajinu asi dvadsať minút. A potom by Fico & Paška – oni sú už takí – na povel vyhlásili v Bratislave chanát, kalifát, eventuálne sovietsku socialistickú republiku.“
Takýto jasnozrivý náhľad na globálne a historické súvislosti možno Slovensku, napriek všetkým jeho nedostatkom, iba závidieť.