Tak túto vetu si už dospelí poslucháči a poslucháčky so záujmom o dobré čítanie pre deti nevypočujú. Pravidelná týždňovka určená (nielen) rodičom, učiteľom a knihovníkom sa končí.
Za zrušením obľúbenej literárnej relácie stojí pravdepodobne nedostatok financií. Jej webová stránka však našťastie žije. A vysvetľuje: „Kniha pre deti sa mení. Už to dávno nie je o Hlúpom Janovi či Medovníkovom domčeku. Autori a autorky kníh pre deti a mládež sa dotýkajú tém, ktoré kedysi patrili výlučne do literatúry pre dospelých. V knihách pre deti sa objavuje prežívanie smrti blízkeho človeka, láska v detskom veku či zlyhanie dospelých voči deťom.“
Ak Tibor Hujdič, nadšený čitateľ a propagátor kvalitných knižiek pre deti, známy aj ako pán Mrkvička z rovnomenného detského kníhkupectva, reflektoval v relácii Detská knižnica práve takéto témy, možno sa nám v kontexte aktuálneho ideologického ťaženia vybavia aj iné dôvody na škrty v RTVS ako len vyschnutý finančný prameň.
Ponechajme teraz bokom pátranie po skutočných dôvodoch zrušenia relácie. Hádam ide naozaj iba o peniaze. Rovnako ako pri najstaršej pobočke Verejnej knižnice Jána Bocatia na košickom sídlisku Mier, ktorá posledným augustovým dňom ukončila svoju činnosť. Tentoraz pre problémy s priestormi. Peniaze, priestory, nedá sa… Poznáme to naspamäť.
Je toho viac, čo poznáme naspamäť. Dieťa je naplnením života, jediná skutočná hodnota, pre deti všetko. Čistá pravda. Deti sú dokonca – a oprávnene – pod ochranou zákonov. Ide však zrejme len o ich základné potreby: jedlo, bývanie a prítomnosť heterosexuálnych katolíckych rodičov.
Prečo inak by nedávno vznikla výzva s názvom Načo kultúra?, ktorá ironicky nabáda vládu: „Deťom zoberme kultúrne poukazy a kultúrne pamiatky ponechajme vode a vetru napospas. Aby už nikomu nenapadlo ísť do divadla, namaľovať obraz, prečítať si knihu alebo navštíviť hradné múzeum. V každom prípade by sme tým ušetrili.“
Stratégia rozvoja kultúry SR na roky 2014 – 2020 predpokladá navyšovanie finančných prostriedkov do kultúry. Vláda, naopak, jej rozpočet pravidelne znižuje. Reakcie sú, žiaľ, ľahko predvídateľné. Jednou z nich môže byť zrušenie inteligentnej rozhlasovej relácie či zatváranie knižníc. Spolu s následkami, ktoré tiež počúvame do omrzenia: dnešné deti nečítajú, nevedia sa vyjadrovať, sú drzé, zaujíma ich iba konzum.
Takže po lopate. Nie, naozaj nestačí len deklarovať, že čítanie rozširuje slovnú zásobu, vzdeláva, zabáva, precvičuje mozog, učí empatii, pomáha spoznávať svet v jeho najrozmanitejších podobách. Treba sa pýtať, či je pre budúcnosť Slovenska dobré nechať deti napospas ideologickej slepote, ktorá najviac ťaží z xenofóbnych „kultúrnych“ vojen. A treba konať, nie iba tárať o stratégiách podpory kultúry a vzdelávania. Aby sa zo zaklínadla o nedostatku peňazí na kultúru nestal ďalší trójsky kôň v detskej izbe.