Kampaň spontánne zareagovala na silnejúcu nenávisť, ktorou teplú komunitu bezdôvodne a beztrestne valcuje časť konzervatívnej (a neinformovanej) spoločnosti. Poukázala na to, že na Slovensku žijú aj takí ľudia, ktorí iných nehodnotia podľa toho, s kým žijú, ale podľa toho, akí sú. Bodka. Za kampaňou síce neostala spúšť, ako to býva po búrke, zato – zrejme celkom neplánovane – obnažila zopár blatistých miest slovenskej reality.
Zámerne nebudem vymenovávať ľudí, ktorí sa ku kampani pripojili, hoci by som rada. Napokon, na internete sa dajú nájsť. K známym osobnostiam kultúry, športu a biznisu sa totiž pridali aj ľudia pre verejnosť neznámi a ja by som nechcela nikoho z nich vynechať. Sama LGBTI komunita spustila vďačný a radostný potlesk. Opodstatnene. Náš emocionálny hlad po podpore zvonka je priamo úmerný „obyčajnej“ aj inštitucionalizovanej zlobe, ktorá číha za každým rohom a pod každým článkom na internete.
V kontexte silnejúcej viditeľnosti ľudskoprávneho aktivizmu, ktorý vyvolal dokonca opačný efekt – diskriminačnú novelizáciu ústavy – vyznievajú smiešne otázky jedného z blogerov: „Prečo za práva sebavedomých homosexuálov bojujú heterosexuáli? Prečo ich v kampani nevidno a nechávajú za seba bojovať iných?“ Na paradox, keď sa na jednej strane kritizuje všadeprítomná korumpujúca „homoloby“, na druhej strane sa vysmievajú jej neúčasti na kampani, je jediné vysvetlenie: kto chce psa biť…
Nie som si istá, či práve lavína podpory, taká typická pre sociálne siete, bola cieľom kampane, alebo iba jej príjemným bonusom. Isté však je, že kampaň vystavila Slovensku potvrdenie, že je nielen sčasti zdravo kritické (hľadajúce chyby nie pre chyby samy, ale na pomoc kampani), sčasti malicherné (nepripojím sa, lebo sa pripojil XY), ale najmä, že homofóbia je reálnym problémom našej krajiny.
Faktom totiž ostáva, že sa ku kampani pridalo málo všeobecne uznávaných osobností a autorít, o ktoré išlo predovšetkým. A búrka nevyplavila ani fotografie VIP s otázkou: „Teraz, keď už viete, že som gej/lesba, zmenilo sa niečo?“ Tento nechcený dôsledok kampane je zároveň hlavným dôkazom jej opodstatnenia a potreby.
Slovensko je štátom, v ktorom panuje strach byť sám sebou. Strach prejaviť solidaritu s tými, ktorí to potrebujú. Nad slobodou a svedomím vyhrávajú obavy, aby sme sa nestali terčom kamennej kocky, ktorú do rúk čoraz menej anonymného „hejtera“ vkladá priamo štát a cirkvi. Inštitúcie, ktorých doktríny oficiálne deklarujú v prípade štátu občiansku rovnosť, v prípade cirkví lásku k blížnemu. Pre členský štát Európskej únie je to otrasná vizitka a mal by s tým niečo robiť. Otázka za milión je, či chce. A čo my ostatní na to.