Dávajú zmysel, a ten je pre prežitie dôležitejší ako pravda. Z legiend o národných vlastnostiach možno vykresať oheň aj tam, kde nikdy nebola ani pahreba.
Pri debate o záchrannej sociálnej sieti to nedávno predviedla mladá aktivistka Dagmar, keď vlažný vzťah našich spoločností k hodnote sociálnej solidarity vysvetľovala príbehom o Československu. To vraj od svojho založenia patrilo k najsociálnejšie zmýšľajúcim spoločnostiam.
Prirodzený cit spoločnosti pre sociálnu spravodlivosť však podľa tohto príbehu cynicky zneužili komunisti a národný rezervoár spolupatričnosti bez zvyšku vyčerpali. Preto nás nové časy zastihli v stave citového vyprahnutia a náchylnosti podľahnúť práve opačnému prístupu k sociálnym veciam.
Temný príbeh má však nádejnú pointu. Prirodzený cit národa, hoci vydrancovaný, sa predsa musí prebrať k životu. Po dvadsiatich piatich rokoch to už možno oprávnene očakávať. Na toto očakávanie som si spomenula pri údajoch o ochote obyvateľov Slovenska pomáhať chudobným, ktoré Nadácia Milana Šimečku (NMŠ) zverejnila v predvečer Medzinárodného dňa odstraňovania chudoby (17. október). Podľa nich chudobným u nás rozličným spôsobom pomáha 59 percent respondentov a 41 percent nepomáha vôbec.
Čo znamenajú tieto čísla? Prinášajú vari dôkaz o plniacom sa rezervoári spolupatričnosti? Bolo by to pekné, no sociológovia nemôžu oprieť závery o stave spoločnosti o jeden prieskum či pokus.
Porovnanie čerstvých zistení NMŠ s prieskumom Eurostatu, ktorý kládol obyvateľom Slovenska tú istú otázku pred štyrmi rokmi, hádže príbeh o národnom rezervoári na smetisko bludov. Ukazuje sa totiž, že podiel tých, čo nejakou formou pomáhali chudobným, bol pred štyrmi rokmi výrazne vyšší ako dnes (takmer 80 %). A tých, čo odpovedali, že chudobným vôbec nepomáhajú, bolo oveľa menej (19 %).
Ako je možné, že sa počet tých, čo chudobným nikdy nepomáhajú, za štyri roky zdvojnásobil? Legenda o zhubnom vplyve komunistov na našu spolupatričnosť si s týmto nárastom neporadí. Pomôckou pri hľadaní odpovede, kto nesie zodpovednosť za vyprázdňujúci sa rezervoár súcitu, môžu byť údaje o skupinách, v ktorých je najviac nepomáhajúcich. Sú to ľudia bez práce, ľudia s nízkymi príjmami a študenti.
Medzi študentmi je tých, čo nikdy chudobným nepomáhajú, vlastne najviac – až 64 percent. Nie je to len pre prázdne vrecká. Veď len deväť percent študentov pomáha chudobným dobrovoľníckou prácou. A rozum zastáva, že medzi nezamestnanými je dobrovoľníkov dvakrát viac!
Dnešných študentov sa komunistický režim nedotkol. Poznajú fakty o jeho zločinnosti a škodlivosti. Čítajú zdarma distribuovaný týždenník, ktorý ich chráni pred akýmikoľvek ľavicovými zvodmi. Ako hrádza proti miznutiu solidarity z našich životov však táto časť výchovy zlyháva. Iné poskytované výchovy či náuky prameň spolupatričnosti nedokážu ani len oživiť.