Na jednej strane mocne pôsobí priam už národné presvedčenie, že veda znáša zlaté vajíčka, na druhej strane trochu erozívne pôsobí oveľa tradičnejší názor, že vedci nič nerobia. Vedu teda možno bezpečne spoznať podľa týchto vajec, no záhaľku a zbytočnosť vedcov ešte istejšie, ak vykazujú znášku, ktorá sa hneď neodrazí v národnom hospodárstve.
Veľmi podnetné v tomto smere bolo aj vyhlásenie nového pána ministra školstva Petra Pellegriniho, že v prvom rade ide pri súčasnej slovenskej vede o to, „aby všetci neskúmali všetko“. Hlbšie tajomstvo tejto myšlienky bolo objasnené v televíznej besede. Problém vo vede je duplicita, teda prípad, že dvaja vedci skúmajú to isté. Dokonca pán minister konkrétne poukázal na príklad, keď jeden vedec, podľa všetkého, sám skúmal dvakrát to isté. Skúmal tzv. welfare sliepok, teda, aspoň podľa ministrovho vyjadrenia, vlastne „pohodlie“ sliepok. Je to istotne iný problém, ale to neprekáža. Znamená, to však, že už jeden vedec sám spáchal duplicitu.
Z výskumu tiež vyslovene netrčali nejaké pozoruhodné, teda aspoň Fabergého vajíčka, tento klenotnícky skvost petrohradského majstra minulého storočia. Prichytený vedec sa navyše nevedel priznať k Nobelovej cene a iba sa všakovako vykrúcal. Je to dobrý dôvod znížiť počet všetkých vedcov na Slovensku aspoň na polovicu, lebo ak všetci skúmajú duplicity alebo aj „triplicity“, potom ich polovica úplne stačí. Spomenutého vedca pravdepodobne stačí skrátiť o hlavu.
Treba povedať, že vláda aj v tomto smere postupuje nanajvýš humánne, lebo ročne kráti rozpočet vedcom iba o sedemnásť percent, preto vytúženú a dostatočnú polovicu z terajších vedcov dosiahne približne už o tri roky. A aj spoločnosť ušetrí polovicu nákladov daňovým poplatníkom, na ktorých vedci parazitujú.
Vedci, ak sú takí múdri, ako sa tvária, nech si zháňajú peniaze sami. Môžu, ak sa im chce, aj v konkurencii grantov a iných podobných dobročinných lotérií, ktorých im vláda kedykoľvek vraj pripraví dostatok. No môžu sa už aj priamo obracať na bohatých priemyselníkov, ktorí za takéto „prichýlenie“ vedca dostanú úľavu na daniach.
Môžu sa od nich poučiť, ako sa to robí so sliepkami, lebo bohatší ľudia sa zvyčajne tak akosi sami od seba vo welfare sliepok vyznajú dokonale. Zabezpečujú im, aspoň podľa bulváru, dobrý podstielkový chov aj po rozvode, keď ich k veľkej radosti spoluobčanov a médií rýchlo vymieňajú za mladšie, asi osemnásťročné prsnaté „žubrienky“ alebo ešte len také milé „kuriatka“. Jeden z nich sa v tomto smere úplne spontánne dopúšťa už viac ako „triplicity“, a pritom to ani nijaký vedec nie je. Nuž slovenskí vedci, rýchlejšie ako iní, musia dospieť k pochopeniu (ne)politickej myšlienky stredovekého filozofa Rogera Bacona: „Veda je moc!“