V Slovenskom Grobe v tomto čase majú plné ruky práce. Chodievame cez dedinu do Bernolákova. Dnes už iba na hroby. Ako dieťa som tam chodievala na prázdniny. Inokedy, cez víkend, na návštevu k babičke. Tie grobské husi si pamätám. Hocikedy ich pásli pred domami.
Na jeseň ste sa mohli zastaviť v niektorom z otvorených dvorov a vykŕmenú hus si kúpiť a doma upiecť. Vypitvanú, nevypitvanú, s pečienkou aj bez nej, ako ste sa dohodli. Grobčanky vedeli o husiach všetko. Vždy keď idem cez dedinu, rozmýšľam, či ešte niekto v Grobe chová a kŕmi husi, nejako ich v poslednom čase nevidno.
Aj naša bernolákovská babička kŕmila na jeseň husi alebo kačky. Namočená kukurica krásne vonia. Hus sa „ľúbi zadrhnút“, hovorila babička, kačka sa kŕmi ľahšie. Neskôr mala aj stroj na kŕmenie, ale takmer vždy ich „nadžgávala“ prstom. Keď je hus vykŕmená, ledva sa vlečie, brucho má takmer po zem. Z drobov sme varili polievku. Pečienky boli veľké ako taniere. Zalievali sme ich do husacej masti.
Babička nám hovorila, že niekde umyjú a jedia aj husacie črievka. Inde krv. Mala som rada vôňu peria, keď sme husi šklbali. Naučila som sa ich pitvať. Takmer vždy ma dojala kukurica v hrvole či v žalúdku. Pri sliepkach malé vajíčka bez škrupiny v bruchu.
Hus sa pečie pomaly. Najlepšie v hlinenom pekáči alebo v peci. Mala by mať aspoň sedem kíl. Pečená husacina patrila u nás k sviatkom. Pekávali sme ju na Prvý sviatok vianočný, na hody alebo keď sme mali chuť. Vždy sme mali hostí. Niektoré husi boli také veľké, že sa na ne spomínalo. Mama raz rozbila pekáč a vytiekla jej masť. Celý život jej to bolo ľúto. Mne raz hus zhorela a ešte dnes sa za to hanbím.
Niektoré boli mastné, iné chrumkavé alebo trochu suché. Najlepšie sú vraj prsia, my decká sme mali rady stehno. Hocikedy sme s rodičmi v Grobe museli čakať, kým cez cestu prejdú husi. Inokedy otec kúpil nevypitvanú hus a mama si ju obzerala svojím rozmaznaným čeklískym okom, či je dobre vykŕmená. Niekedy už keď ju preberala, povedala: „Aj my sme mali takéto!“ Močarísk a rybníkov v okolí Slovenského Grobu dnes niet, husi dovážajú alebo ich „chovajú“ v mrazákoch. Väčšina grobských reštaurácií pečie husi s knedľou a ponúka k nim lokše a kapustu. Pekná tradícia.
Väčšina receptov, ktoré čítam, stojí za figu. Slováci si privlastnia aj čínsku kačku na pomarančoch, aj gaštany, rozmarín… Nenájdete recept Márie Há z Horného Dolného, ako piecť kačku, lacnejší variant husi, ako do nej vložiť trebárs klinček, aby sa zbavila svojho špeciálneho odoru. Dnes na Slovensku najlepšie varia herci a všelijakí rýchlo kvasení kuchári. Darí sa drahým reštauráciám, čo sa chvália akože domácimi jedlami, paprikášmi, gulášmi či bryndzovými haluškami, ktoré majú ďaleko od domácich aj od dobrých.
Okolo Martina si ľudia piekli hus aj preto, lebo sa blížil predvianočný pôst. Vtedy husi nejedli. Vyhladovaní čakali na vianočné prasiatko. Môj tato sa na jeseň smial, že aké bane! Tak husiam hovoril prastarý otec. Potom piekli s mamou hus a on spieval: "Húska pečená, holka zvlečená, to je vojenská dobrá večera!“ Bodaj by to celé pečená hus kopla!