V banku nie je nič menšie ako demokracia sama. Slovensko už štvrť storočia zvádza samo so sebou zápas o permanentne ohrozované základné hodnoty: o slobodu a ľudské práva pre všetkých. Do pátosu zahalené oslavy Novembra 1989 neprekročili tieň slovenskej reality.
Bola som zvedavá, či niekto z politikov, umelcov či mimovládok pri celom tom oslavnom blúznení pripomenie, že v roku 25. výročia víťazstva pravdy a lásky nad lžou a nenávisťou jedna skupina občanov obrala inú skupinu o právo na rovnosť pred zákonom len z dôvodu sexuálnej orientácie. A zabetónovala túto neslobodu priamo do ústavy. V demokracii sa stala štátotvornou normou heterosexualita. Smiešne.
S napätím som čakala, či niekde verejne zaznie, že to, čo je pre väčšinu samozrejmou slobodnou voľbou, je u nás jednej z menšín odopreté. Že to, čo je pre niekoho malichernosť, ktorá nie je hodna ani poznámky z pódia, znamená pre LGBTI ľudí život. A neslobodu nás všetkých. Pretože nesloboda čo iba jediného človeka je neslobodou celej spoločnosti. Aj o tom mal byť zamatový November.
V jednej z piesní revolučného Námestia SNP sme svorne spievali: „Sľúbili sme si lásku, sľúbili vravieť pravdu len.“ A pri sľuboch aj ostalo. Pieseň pokračovala, že vydržíme a počkáme si na nový deň. A tak čakáme a usilujeme sa chápať, že dvadsaťpäť rokov je na zásadné zmeny spoločnosti málo.
Áno, aj ja mám sentimentálne spomienky na November. Bolo silné a dojímavé stáť na tom novembrovom námestí. Aj ja som štrngala kľúčmi a spievala pieseň o sľuboch. Aj ja som bola ochotná byť trpezlivá a popri kritike dávať spoločenskej zmene čas a šancu dozrieť. Ale tak ako v minulosti, aj dnes, v demokratickom systéme, som so svojou inakosťou outsiderkou spoločnosti. Na rozdiel od minulého, totalitného režimu dokonca zo zákona. To sú tie paradoxy.
Otvorené hranice, slobodné voľby a voľný trh sú iba bižutériou na perlovom náhrdelníku demokracie, ak v právnom štáte existuje fenomén kolektívneho „domáceho väzenia“. Alebo nesmieť žiť svoj osobný život podľa vlastných predstáv znamená niečo iné ako žiť vo väzení? Slovensko má opäť ideologických väzňov a ich „bacharkou“ nie je nikto iný ako ústava demokratickej Slovenskej republiky. Pre teplú komunitu je odkaz Novembra 1989 mrazivo absurdný.
Najväčší ideál ponovembrového Slovenska a zároveň jeho najväčší problém presne pomenoval občiansky aktivista Eduard Chmelár, keď napísal: „Na novembri 1989 nie je cenný partokratický systém a voľný trh, ale ideály dialógu, tolerancie a nenásilia.“ Čo dodať?
Pojem demokracie sa na Slovensku nenápadne vyprázdňuje. Zužuje sa len na otázky ekonomických reforiem. Dialóg valcuje konzervatívne moralizovanie. Sloboda sa stala majetkom silnejšieho. Väčšinový princíp znásilňuje menšiny. Dvadsaťpäť rokov po revolúcii mám taký sen. A to, že sa zo sna o demokracii na slovenský spôsob zobudíme skôr, než sa z neho stane nočná mora.