Bol to skôr rok naťahujúcich sa diskusií, rozhodnutí odložených na neskôr, ako prelomových zmien. Spomeňme len štyri z mnohých dôležitých tém: banková únia, regulácia finančných trhov, sociálny rozmer EÚ a hospodárske riadenie únie.
Práce na tvorbe bankovej únie pokračujú pomalým tempom. Vytvoril sa systém jednotného dohľadu nad európskymi bankami, oproti pôvodným plánom je však oslabený. Účinnosť nových pravidiel budeme vedieť vyhodnotiť až pri prvej väčšej kríze, keď bude potrebné reštrukturalizovať veľkú banku v jednej z dôležitejších ekonomík. Cesta k dvom ďalším pilierom – účinnému spoločnému rekapitalizačnému fondu, a spoločným garanciám bankových vkladov – je však ešte dlhá.
Finančná kríza a mimoriadna drahá záchrana bánk z verejných peňazí vyvolali oprávnenú diskusiu o potrebe prísnejšej regulácie finančného sektora. Daň z finančných transakcií, oddelenie klasického a investičného bankovníctva, ďalšie opatrenia, ktoré mali zabrániť nezodpovedným praktikám… Návrhov nebolo málo. V roku 2014 sme sa však takmer nikam nepohli. Daň z finančných transakcií bude, v lepšom prípade, zavedená len ako užšia iniciatíva skupiny členských krajín a je otázne, či v okresanej podobe dokáže plniť regulačnú funkciu a obmedziť špekulatívne transakcie.
O sociálnom rozmere európskej integrácie sa toho v poslednom čase pohovorilo veľa. O to menej sa v tom urobilo. Problematika rastúcich nerovností, zhoršovania sociálnych rizík a životného štandardu a strácajúcich sa životných šancí pre veľkú časť európskych spoločností bola de facto redukovaná na otázku zamestnanosti. Čo je horšie, takzvané štrukturálne reformy trhov práce, ktoré majú prispievať k tvorbe pracovných miest, prispievajú k zostrovaniu sociálnych problémov. Zamestnanie už nie je zárukou plnohodnotného života, obranou pred sociálnymi rizikami či chudobou. Posilňovanie sociálneho rozmeru integrácie zostalo v rovine deklaratívnych vyhlásení. Európska realita ide často proti nemu. A to zďaleka nielen v krajinách najtvrdšie postihnutých krízou.
Súvisí to aj s nastavením systému hospodárskeho riadenia EÚ, kde únia pokračuje v nastolenom kurze. Nič na tom nezmenila ani recesia na periférii eurozóny a problémy vo viacerých krajinách jej centra. Rétoricky sme sa posunuli od „reštriktívnej rozpočtovej politiky“ k „štrukturálnym reformám“ a najnovšie k „investíciám do rastu“, základný kurz sa však nemení. Jediným hmatateľným výsledkom tak ostáva Junckerov investičný fond, ten však pravidlá hry nemení. A bude mať malý vplyv na výsledok.
Podobne by sme mohli hodnotiť ďalšie oblasti: boj proti daňovým podvodom a agresívnym daňovým praktikám, vytvorenie samostatného rozpočtu eurozóny, efektívnejšia spoločná zahraničná politika či politika voči susedným krajinám. V roku 2015 sa nebude dať sťažovať na nedostatok práce.