Tragédie nevyriešia, no pre časť ľudí sú záchranným kolesom. Aj štatistické publikácie takto fungujú. Dobre spracované tabuľkové a grafické zobrazenia upútajú tak ako triedená šošovica a neodrádzajú zložitosťou.
Spomínať šošovicu v spojení s publikáciou Fakty o zmenách v živote obyvateľov SR, ktorú vydal Štatistický úrad koncom minulého roku, nie je myslené znevažujúco a verím, že ju tak nebudú vnímať ani tí, ktorí ju starostlivo pripravovali. Veď aj jej autorom išlo o to, aby 170 strán porovnania zistení niekoľkých sčítaní bolo prístupných a čo najzrozumiteľnejších.
Odpútanie sa od tragédií nie je, pravdaže, jediný dôvod, pre ktorý publikáciu odporúčam do pozornosti. Mnohé informácie podáva spracované v mapách metodológiou, ktorá umožňuje nebývalo vysokú presnosť obrazu.
Presne sú dokumentované aj trhliny v tomto obraze, ktoré spôsobilo šírenie fám a poplašných správ počas posledného sčítania a následný pomerne vysoký podiel neodpovedania. Na neodpovedanie nesmieme pri výklade zistení zabudnúť. Ak od neho odhliadame, môžeme dospieť k predstavám o záhadnom a tragickom úpadku počtu obyvateľov hlásiacich sa k slovenskej alebo maďarskej národnosti či počtu veriacich.
Z publikácie je jasné, v ktorom kraji žilo najviac sabotérov sčítania a dokonca, v akých vzdelanostných kategóriách. Napriek tomu vďaka práci štatistikov máme k dispozícii veľký rozsah dobre triedených faktov o zmenách v bývaní, vekovej štruktúre, vzdelaní, v rodinných formách, práci a ďalších stránkach života obyvateľov.
Terapia štatistickými analýzami však nie je dokonalá. Vyvoláva totiž nové otázky a starosti. V roku 2011 dve tretiny pracujúcich odchádzali za prácou mimo bydliska, kým pred desiatimi rokmi „len“ polovica. Aké to má dôsledky? V roku 1991 tvorili deti do 15 rokov štvrtinu obyvateľov Slovenska, v roku 2011 už iba šestinu. Aké to môže mať dôsledky?
Cieľom publikácie je poukázať aj na spôsoby využitia údajov sčítania pri nastavovaní aktuálnych politík na rôznych územných úrovniach. Ako sa však u nás využíva táto možnosť? Zoberme si fakt, že podľa sčítania 40 percent z tých, ktorí hovoria rómsky, sú deti. V koľkých školách sa pri blížiacom sa zápise prváčikov budú rodičov pýtať aj na materinský jazyk dieťaťa? Vydalo vari ministerstvo takýto pokyn?
Dokumentovaný vysoký podiel detí v rómskej populácii by mal byť pevným východiskom pre politiky investovania do ich vzdelávania a zlepšovania životných podmienok. Sú naša budúcnosť. Dokážu nás však politici a médiá presvedčiť o tejto potrebe?
V internetovej diskusii k čerstvej správe, že Slovensko dostane 380 miliónov eur na riešenie rómskej problematiky, z ktorých sa majú stavať cesty, materské a základné školy, sa hromadia nenávistné pokriky. Diskutéri oceňujú výrok akéhosi Štefana, že „za tie peniaze treba opraviť Osvienčim a Rómov tam nasťahovať". Ďalej radšej necitujem. Napriek upozorneniam televízia túto diskusiu nezastavila. Štatistická terapia veru nestačí.