Cítila som sa slávnostne, lebo na železnice mám od malička "patent” (všetci v mojej rodine boli ajzenboňáci) a slabosť. Kúpila som si lístok a sadla k spolucestujúcim rovno pod hodiny. Nesmiem zmeškať, zmýliť si nástupište. Na lavičke som našla škatuľku cigariet Winston. Najskôr sme sa na seba pozerali, a keď po ňu nik neprišiel, strčila som si ju do tašky. Niekomu ju darujem, pomyslela som si.
S ostatnými cestujúcimi som vyšla na perón. Rozhlas hlásil, že vlak už prichádza. Prirútil sa, poschodový, čistý, nový. Vyšla som na poschodie. Vagón bol plný. Sadla som si a začala som si obzerať spolucestujúcich. Najradšej by som im všetkým povedala, že vrtím svojím neviditeľným chvostom, že cestujem vlakom po dlhom čase a že sa teším.
Samí mladí ľudia. Na kolenách skriptá, knihy, zošity. Niektorí sa učia, iní skúšajú, ďalší hovoria o skúške. Dvojica vedľa mňa sa zhovára o anorganickej chémii, o farbách zlúčenín. Chlapec má oblek a dievčina je krásna ako z rozprávky. Počúvam vzorce, usmievam sa, za sebou počujem úryvky z pedagogiky. Dievčina oproti mne telefonuje s mamou, ako si nakúpi, niečo uvarí a ide na to. Skúška ju čaká vo štvrtok, domov príde v piatok, nezabudnúť na kapustné fliačky, ale sladké!
Je skúšobné obdobie, študenti cestujú do Bratislavy na skúšky. Popri trati sa mihajú najskôr domy, potom záhrady, niektoré krásne obrobené a zazimované, až sa zahanbím za tú svoju. Pozerám von, počúvam vzorce a hľadám vylepšenia, ktoré by som mohla využiť ako záhradkárka u seba.
Dôverne známa bratislavská stanica. Vyberiem z tašky winstonky, nastúpim do trolejbusu a keď vystupujem na Račianskom mýte, vidím chlapíka na lavičke, ktorý sa mojim winstonkám určite poteší. Usmejem sa a podávam mu ich, akoby si ich zabudol a ja akoby som ich našla. Berie škatuľku a z igelitovej tašky vyberie plastovú fľašu s vínom: "Nechcete si glgnúť?”
Vykračujem si po Bratislave, ja sedliačka z Modry, ktorá sa vždy v hlavnom meste cíti trochu stratená a neistá. Myslím na tých študentov. Aj na svojho syna, ktorý študuje históriu a doma sa pripravuje na skúšku zo staroveku. Aj na kolegyninu sestru, ktorá pôjde na prijímačky na hudobnú vedu. Trochu im všetkým zazávidím, že sa môžu učiť a všeličo dozvedieť.
Syn mi vravel, ako sa mu niektorí "mudrci” smejú a čudujú, že čo preboha s tou históriou chce robiť. Podobne sa možno budú čudovať budúcej študentke hudobnej vedy. A ja zase krútim hlavou nad tými, čo nevedia, že na svet treba byť zvedavý zo všetkých strán. Aj pekné veci, ako je hudba, literatúra alebo výtvarné umenie treba študovať. Aj staré grécke civilizácie či rímske právo.
Možno sa niečo o sebe dozvieme. Alebo hru na klavíri! Možno nám na svete nebude smutno. Kdesi som videla kreslený vtip so zemeguľou. Pod ním po anglicky nápis: Čo zostane zo zemegule, keď zmizne umenie? Čo zostane z anglického EARTH, keď zmizne ART? …EH! Povzdych, nič.
Všetkým študentom držím palce, najmä tým, ktorí ešte nevedia, čo budú robiť. Stačí im mladícka zvedavosť a radosť zo štúdia.