Rapídne zhoršenie vzťahov s Moskvou vyvolalo mnoho pozornosti – a prekvapení. Jedným z dôvodov je, že sme sa medzinárodné vzťahy odnaučili vnímať ako arénu, v ktorej veľmoci bojujú o vplyv. Počas posledných dvadsiatich piatich rokov sa omnoho viac hovorilo o vnútroštátnych konfliktoch, nových hrozbách, hodnotách a globálnych problémoch.
Tento „úžasný nový svet“ postveľmocenskej politiky však vznikol, a mohol sa rozvíjať, v špecifickom medzinárodnom prostredí: v politickej, ekonomickej a ideologickej hegemónii Spojených štátov. Čo je ešte dôležitejšie, mocenská politika z neho nikdy nevymizla. Iba sa uskutočňovala za iných okolností ako v období bipolarity. Nie svet bez mocenských pólov, skôr jeden mocenský pól.
Tieto okolnosti sa už viac ako desaťročie postupne strácajú. Dôvodov je viacero. Od oslabenia globálneho hospodárskeho postavenia regiónu okolo severného Atlantiku, cez vnútornú konsolidáciu rastúcich mocností, po zmeny v americkej a európskych spoločnostiach, ktoré oslabili ich kohéziu. Rastúca asertívnosť Moskvy či Pekingu však korení aj v spôsobe, akým USA a ich európski spojenci svoju hegemóniu využívali a snažili sa ju udržať.
Inteligentné riadené strely, nepilotované drony, raketový obranný systém či masívne programy digitálneho sledovania… Bezpečnosť nevnímame ako výsledok spolupráce a dôvery, ale ako funkciu udržania vojensko-technologickej prevahy. Rýchly rast vojenských výdavkov Ruska či Číny je motivovaný len tou istou logikou.
Militarizácia medzinárodnej politiky prebieha paralelne s narúšaním noriem. Medzinárodné právo sa oslabuje zavádzaním konceptov ako preventívne vojny. Globálne rokovania o regulácii strategických zbraní hromadného ničenia sú už dlhší čas na mŕtvom bode. Atómové mocnosti si premenili medzinárodný režim nešírenia jadrových zbraní na globálny mocenský kartel. Hlavnou úlohou je zabrániť, aby sa do klubu dostali ďalší členovia. Ich vlastné odzbrojenie nie je na programe dňa.
Hoci tempo rastu nových mocností ovplyvní množstvo faktorov – vrátane vývoja ich ekonomiky či šikovnosti, s akou budú využívať rozličné nástroje na zväčšenie vplyvu – smerujeme k multipolárnemu svetu. Nemusí to však znamenať návrat „veľmocenskej politiky“ s neľútostným bojom o zóny vplyvu, kde vojna je iba pokračovaním zahraničnej politiky inými prostriedkami. Zmeny v medzinárodnej politike môžeme len ťažko zvrátiť, môžeme ich však zvládnuť.
Vo svete nerovností, svete veľmocí, menších štátov a úplných mocenských trpaslíkov ťažko ašpirovať na hľadanie úplnej spravodlivosti. Dá sa však urobiť stabilnejším. Súčasné aj tie nastupujúce veľmoci však musia uznať, že tak ako im ich postavenie dáva mimoriadne práva, kladie im aj špeciálne povinnosti. Prvou z nich je ochota riešiť vzájomné rozpory bez zostrovania krízy.