Nemecké ministerstvo financií vydalo minulý mesiac dlhopisy so splatnosťou päť rokov s nulovým výnosom. Aj predtým síce investiční bankári poznali tzv. zerobondy s nulovým úrokom, ich podstata však bola úplne iná, keďže majiteľovi úspor bankári predali dlhopis s vopred odrátanými úrokmi pod nominálnu hodnotu vydaného cenného papiera.
Dnes však nulový úrok znamená skutočne nulový výnos pre investora, ktorý nehľadá zhodnotenie, ale iba bezpečné zaparkovanie svojich úspor. Za túto istotu musí zaplatiť dokonca banke poplatok za správu cenných papierov. Pokiaľ na jeseň 2014 vydalo Nemecko takéto dlhopisy so splatnosťou dva roky, teraz vyskúšalo a otestovalo trh s dlhšou splatnosťou. Investori naozaj nakúpili nemecké štátne cenné papiere splatné o 60 mesiacov s úrokom nula percent.
Nemecko si tak ako naozaj jedna z mála krajín dokáže požičiavať zadarmo. To vôbec neznamená, že prestane v úsporných opatreniach dávajúcich nádej na vyrovnaný štátny rozpočet, ktorý sa krajine podaril vlani prvýkrát od roku 1969. Dôvodom je reálny tlak na trhu práce namierený na znižovanie pracovných nákladov. Veľa ľudí pracuje v tomto inak bohatom štáte za miniatúrnu mzdu 420 eur mesačne na krátke pracovné úväzky. Samozrejme, že štát pomáha ľuďom s takýmito nízkymi príjmami dotáciami na dochádzanie do práce, sociálne bývanie, energie a ďalšie nevyhnutné výdavky.
Kedysi bolo typické, že banky v zahraničí mali reklamné pútače, kde prezentovali úroky, ktoré môžu klienti získať, keď si v nich uložia peniaze. Dnes by ste takéto oznamy hľadali veľmi ťažko, lebo úroky ponúkané sporiteľom majú skôr symbolický charakter. To samozrejme platí pre veľké peňažné domy, ktoré si dokážu ľahko požičať od centrálnych bánk peniaze za úroky, ktoré môžeme označiť za dumping.
Pre úrokovo najvýhodnejšie produkty tak klienti so svojimi úsporami nemusia dnes chodiť do bánk, lebo ich nájdu priamo doma v skrýšach, o ktorých si myslia, že ich zlodej neobjaví. Nemci doteraz používajú aj v odborných kruhoch pojem „uložiť na hornú hradu“ (Etwas an die hohe Kante legen). Pokiaľ mali ľudia ešte pred sto rokmi zväčša peniaze doma ukryté v stropných drevených trámoch, môže sa táto historická skúsenosť v určitej obdobe zopakovať aj v časoch internetu a elektronických platieb.
Švajčiari už neveria ani bankám, najmä pokiaľ ide o prepočet frankov na eurá, pretože kurz sa každú chvíľu mení. Klient tak stráca istotu, že banka pri prepočte bude viac dbať na jeho blaho ako svoje zisky. Preto klientov viacerých švajčiarskych bánk vítal v uplynulých dňoch na dverách bánk odkaz: Eurá budeme mať až na budúci týždeň!
Také oznamy poznáme aj na Slovensku z roku 1989, keď po páde železnej opony boli ľudia ochotní za možnosť vymeniť si 500 Kčs na rakúske šilingy vystáť dlhočizný rad pred Štátnou bankou československou. Žeby sa naše dejiny v trochu inej podobe opakovali dnes, aj keď v inej situácii, vo Švajčiarsku?