Či už šlo o „záchranné balíky“ pre ťažko skúšané krajiny periférie eurozóny, alebo pravidelné odporúčania Európskej komisie v rámci mechanizmov makroekonomickej koordinácia, deregulácia trhu práce sa stala pravidelnou prísadou receptov, ordinovaných na hospodársku krízu. V Európe to nie je nijaká nová agenda – od fascinácie anglosaským modelom v prvých rokoch tohto storočia cez (neo)liberálne re-definovanie Lisabonskej stratégie za prvej Barrosovej komisie, liekom na nezamestnanosť a nízky rast malo byť oslabenie mechanizmov kolektívneho vyjednávania a uľahčenie prijímania a prepúšťania pracovníkov (najmä toho prepúšťania).
Pokusy o „riešenie krízy“ v eurozóne len rozšírili arzenál nástrojov na presadzovanie tejto liberálnej ekonomickej agendy. Základný kurz aj argumentácia ostávajú. Stačí si prečítať zimné hospodárske predpovede komisie: „Tvorbu pracovných miest podporia aj zásadné reformy trhu práce, ako decentralizácia kolektívneho vyjednávania a flexibilnejšia tvorba platov.“ Nevšímajme si na chvíľu znepokojivú otázku, koľko pracovných miest – a akých kvalitných – tieto reformy v skutočnosti vytvorili. Abstrahujme aj od problému ich vzťahu k vývoju príjmových a majetkových nerovností a kvalite života. Zamerajme sa ich súvislosť s ďalším problémom, ktorý sa dostal (konečne) do zoznamu politických priorít – defláciu.
Hlavnou otázkou kolektívneho vyjednávania býva štandardne výška miezd. Decentralizácia znamená, že o nej zástupcovia zamestnávateľov a zamestnancov nerozhodujú na centrálnej či sektorovej úrovni, ale na úrovni podnikov. Hospodárskej recesia, vysoká nezamestnanosť, rozširovanie neštandardných foriem pracovných kontraktov a pod. oslabujú vyjednávaciu pozíciu odborov. Šance na zvyšovanie nominálnej hodnoty miezd sú slabé. Individuálnych robotníkov to zaiste mrzí, no ekonómovia to môžu vidieť inak – nízke mzdy znamenajú lacnejšie vstupy, a teda vraj zvyšujú konkurencieschopnosť európskeho priemyslu.
Lenže EK trápi aj nízka inflácia, ktorá sa vo viacerých krajinách eurozóny prehupla do deflácie. Tú si netreba predstavovať ako veľký povianočný výpredaj v ,,obchoďáku", naopak, klesanie cien vedie k znižovaniu dopytu, a tým obmedzovaniu výroby, zvyšovaniu nezamestnanosti… Jedným z riešení môže byť rast miezd. Presne v to dúfa v spomínaných zimných predpovediach komisia: v tomto roku sa má vo väčšine krajín udržať rast miezd nad mierou inflácie, a tá má aj vďaka tomu v 2016 vyliezť na 1,6¤% – podstatne bližšie k dvojpercentnému cieľu ECB.
Na papieri to vyzerá pekne. Lenže ako to má v skutočnosti fungovať, nie je zrejmé. Vo verejnom sektore platy rásť nemôžu – okrem iného preto, že rozpočtové pravidlá štátom zväzujú ruky. V súkromnom nebudú – aj vďaka implementácii odporúčaní komisie. Čo s rozporom? Žeby štandardné európske riešenie? Necháme to tak, a o rok revidujeme predpovede…